tému Štefanovi Uhrovi.
Filmový vedec Václav Macek vo svojej knihe píše, že Uher si chcel nepríjemnú situáciu predebatovať. "Podľa spomienok Petra Solana sa pred definitívnym rozhodnutím stretol s Havettom, aj sa spoločne opili, aby nakoniec prijali argument, že ak by scenár nenakrútil Uher, nakrútil by ho niekto iný, ale Havetta určite nie."
Keby som mal pušku nakrútil Uher so svojím blízkym kameramanom Stanislavom Szomolányim. Keď naň spomína on, vzdychne si: "To už je tak dávno, čo som tento filmík robil!" V tom čase žili ľudia zrejme inými starosťami ako spomienkami na druhú svetovú vojnu a povstanie - Szomolányi však hovorí: "Ja som mal z tejto témy radosť. Bola to vlastne spomienka na detstvo, s niektorými vecami sa dalo stotožniť. A bola to úprimná práca, ten film bol spontánny."
Že je tento film čiernobiely, vysvetľuje Szomolányi stručne: "To bolo veľmi jednoduché. Chceli sme, aby bol film veristický a autentický. Nie je v ňom veľa romantických prvkov."
Nakrúcať o vojne pohľad malého chlapca, to bol súčasne celkom dobrý spôsob, ako sa vyhnúť povinnému, nekritickému pozitivizmu. Napokon, postava hlavného hrdinu Vladimíra nebola Uhrovi vzdialená. Václav Macek píše, že tak ako Vlado, aj Uher bol v detstve miništrantom a tiež býval spolu so svojimi rodičmi a súrodencami v jednej izbe. Tam obedovali, prijímali návštevy i spali.
Krátko po tomto filme sa však tlak na Uhra stále zväčšoval, povinnosť prijímať a nakrúcať "lojálne" témy ho napokon tak psychicky vyčerpala, že sa zrútil. Najhoršie mu bolo, keď mal nakrúcať normalizačný film Horúčka. Vybratí herci odmietli prijať úlohy. Neskôr, v deväťdesiatych rokoch, Uher povedal, že môcť nakrúcať - a pritom sa odvďačovať za tú možnosť - bolo horšie, ako keby nemohol nakrúcať vôbec.
V roku 1975 dostal Štefan Uher za úlohu nakrútiť film Keby som mal dievča. Scenár sa už písal bez Havettu. Bol voľným pokračovaním filmu Keby som mal pušku - jeho hrdinovia boli už gymnazisti.
