Keď sa teraz o tom období nášho života rozprávame, ako keby sme zabudli aj na iné veci. Napríklad na rozčúlenie rodičov a domáce výstupy hoci pre čisté, ale dlhé vlasy chlapcov. Vietnamky na nohách a texasky, ktoré sme nosili, kým z nás nespadli.
Príčinou domácich škandálov boli aj naši kamaráti a priatelia, ktorí mali rovnaké záujmy ako my a rovnaký imidž. V očiach rodičov neznesiteľní, so zlým vplyvom na – akože inak – nás, ich deti. Sotvaktorý pripustil, že čosi podobné si o nás myslia rodičia tých ostatných. A už ani jeden si nechcel spomenúť na svoje mladé roky, poznamenané rebelantstvom príslušnej doby.
U mnohých z nás dobré rady, príkazy, zákazy a nariadenia hemžiace sa predsudkami sprevádzali tiež naše lásky. Ak prerástli do vážnych vzťahov až manželstiev, narobilo to veľa zlej krvi. Nie vždy a nie všade sa podarilo tieto rany vyliečiť a preklenúť omyly, priznať pred mladými vlastné nedostatky.
Trúfam si tvrdiť, že z drvivej väčšiny nás sa aj zásluhou revolučného opojenia kultúry šesťdesiatych rokov stali slušní dospelí ľudia. Zámerne netvrdím, že celkom rozumní. Lebo mnohí z nás akoby opakovali chyby svojich rodičov. Máme deti, ktoré žijú vlastný život a my sa im doň nevhodne montujeme. Neveríme im a častujeme ich dobrými radami, odporúčaniami o vhodnosti priateľov a lások.
Ako keby sme neverili vlastnej výchove, a tým deti od seba iba odpudzujeme, v nevestách a zaťoch pestujeme voči sebe odpor. Nemusíme, veď si len spomeňme!
Autor: Mária Šišuláková (publicistka)
