Cyprus – ostrov lásky, rodisko bohyne Afrodity, zlaté jablko, týmito sloganmi lákajú cestovné kancelárie turistov na tento stredomorský ostrov. Slnko tam svieti tristo dní v roku, kúpať v mori sa dá od apríla do konca novembra. Ak si požičiate auto, dá sa prakticky celý ostrov prejsť za dva-tri dni. Jazdí sa tam vľavo, pretože ostrov bol do roku 1960 britskou kolóniou.
Tri roky po získaní nezávislosti rozdelila hlavné mesto Nikóziu takzvaná Zelená línia – nárazníkové pásmo strážené medzinárodnými jednotkami. Nazvali ju podľa farby pera, ktorým ju na mapu nakreslil úradník OSN po šarvátkach medzi gréckymi a tureckými obyvateľmi mesta. Prechádza aj unikátnym historickým jadrom kruhového pôdorysu, ktoré je obohnané benátskymi hradbami s jedenástimi mohutnými bastiónmi.
Po prevrate v roku 1974, keď sa grécki nacionalisti snažili pripojiť Cyprus ku Grécku, vtrhla na ostrov turecká armáda pod zámienkou ochrany tureckej menšiny. Zelená línia teraz prechádza celým ostrovom. Napriek mnohým rezolúciám a medzinárodnému nesúhlasu okupačné vojská neodišli z krajiny ani po obnovení poriadku a dodnes sa severovýchodná časť Cypru označuje ako územie okupované tureckou armádou.
Za hradbami starého mesta v minulom storočí vyrástli štvrte, ktoré miestni obyvatelia označujú pojmom moderné. Sú plné skla, kovu, betónu, bánk, luxusných obchodov a reštaurácií. Cyperčania radi nakupujú, radi sa obliekajú podľa aktuálnej módy, radi míňajú veľa peňazí. Mladí sa zabávajú vo veľkých moderných kluboch na periférii.
Noc v klube Pavilion
Počas môjho päťmesačného pracovného pobytu na Cypre som metropolu navštívil dvakrát. Na prvú návštevu Nikózie som si vybral piatkovú noc v klube Pavilion. Zámer obzrieť si cestou aspoň z auta večernú Nikóziu mi vďaka permanentnej dopravnej zápche vyšiel dokonale. Cyprus pôsobí dojmom, že áut je tam najmenej dvakrát viac ako obyvateľov. Na parkovisko pred klubom, takmer obsadené ukážkami tvorivosti miestnych tuningových firiem, som dorazil okolo polnoci.
Po zaplatení dosť vysokého vstupného sa tam môžete zabaviť rovnako kvalitne ako na dedinskej zábave na Slovensku vrátane bitky o pol štvrtej ráno, s tým rozdielom, že do tanca namiesto miestnej kapely s repete repertoárom hrá naživo napríklad Digital Talk a Psychotic Micro a netrhajú sa tu odevy z čínskeho veľkoskladu, ale značkové tričká a košele. Po začatí bitky som si zvyšok podujatia nechal ujsť.
Pri druhej návšteve som sa nenechal zlákať diskotékou, ani viac-menej nezaujímavou „modernou“ architektúrou, ale zamieril som do historického jadra. Mohutné hradby ako celok pôsobia impozantným dojmom. Z pôvodných troch mestských brán sa zachovala iba Famagustská brána. V súčasnosti v nej sídli miestne kultúrne stredisko. Tam sa začala moja prechádzka úzkymi uličkami starej Nikózie plná kontrastov.
Prezident v nadživotnej veľkosti
Neprehliadnuteľné stopy po guľkách a opustené domy susediace so Zelenou líniou sa tu striedajú s idylou o ulicu ďalej, kde si dôchodcovia vyniesli stoličky na ulicu a sledujú cez dvere svojho od slnka rozhorúčeného domu televízor.
Kúsok ďalej ma na prvý pohľad zaujal malý kamenný kostolík Chrysaliniotissa s dvoma nízkymi vežičkami kruhového pôdorysu. Neskôr som sa dozvedel, že je to najstarší dochovaný byzantský kostol v Nikózii.
Na ďalšej križovatke stromy rámujú pohľad na opustenú ulicu nárazníkového pásma, za ktorou vidno dvojicu minaretov Selimovej mešity na tureckej strane mesta. Je to hlavná mešita tureckej časti Cypru. Vznikla prestavbou gotickej katedrály svätej Sofie. Ďalšou mojou zastávkou je Arcibiskupské námestie s katedrálou Sv. Jána s dochovanými freskami z osemnásteho storočia, susediacou s pseudohistorickým arcibiskupským palácom z roku 1960. Námestiu dominuje socha prvého cyperského prezidenta, arcibiskupa Makariosa III. v nadživotnej veľkosti – rozmermi porovnateľná s partizánom na Námestí SNP v Bratislave.
S údivom premýšľam, koľkým konkrétnym ľuďom asi dosiaľ postavili ich krajania osemmetrovú sochu a vydávam sa smerom k hradbám. Tu opäť priťahuje pohľad umenie. Tentoraz je to Pamätník oslobodenia.
Neuveriteľne popisné súsošie, navrchu so ženskou postavou na podstavci obkolesenom ostnatým drôtom. Symbol slobody má zdvihnutú pravú ruku, ukazovák smeruje k nebu v kazateľskom geste. Sklonená hlava dozerá na dve postavy vojakov ťahajúce mrežu, spod ktorej vychádza viacero postáv, poniektorí sa dostali dokonca až na schody.
Pýchou je aj Ľudová štvrť
Po tomto vyčerpávajúcom umeleckom zážitku si s úľavou sadám na lavičku v priľahlom parčíku. Moje ďalšie kroky smerujú uličkami k pešej zóne Laiki Geitonia (Ľudová štvrť), ktorá je pýchou obyvateľov Nikózie. Zrekonštruovali ju v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.
Nachádza sa tam množstvo obchodov, reštaurácií a galérií. Na tomto rušnom korze sa sústreďuje život mesta. Stretnete tam návštevníkov z celého sveta, skupinky turistov nakupujúce suveníry, aj obchodníkov na pracovnej večeri.
Vo väčších prevádzkach pracuje, ako všade na Cypre, veľa cudzincov. Menšie obchody a kaviarne, rodinné podniky, vedú Cyperčania, niektorí sú utečencami vo vlastnej krajine. Porozprávajú vám, odkiaľ sú a ako museli po tureckej invázii začínať od nuly.
Kolorit miesta dotvárajú tradičné kaviarne obsadené staršou generáciou vášnivých hráčov jednej z najstarších doskových hier backgammonu. Mladší obľubujú skôr medzinárodnú sieť kaviarní Starbucks.
Tak či onak, všetci sú rovnako hrdí na svoj pôvod.
Autor: Marian Lukačka (Autor je architekt a člen združenia 13 kubíkov)
