Cestou necestou je knihou spomienok. Listovanie v nich sa začína v medzivojnovej Viedni, v prostredí početnej českej menšiny. Chlapec menom Alfréd Kocáb (1925) chodí do českej obecnej školy, potom do českého reálneho gymnázia. Škola, ulica, kostol – tak je vymedzený bezpečný priestor jedného detstva.
Dejiny do jeho života po prvý raz dramaticky vtrhnú 13. marca 1938 – „anšlusom“. V hostinci, v ktorom ponúka cukrovinky kúpené u Žida, ho fyzicky napadnú, vyženú ho.
Po druhej svetovej vojne Kocáb odchádza do Čiech. Mladý reemigrant ako katolík študuje na Husovej bohosloveckej fakulte.
Prvým pracovným miestom nového duchovného je Zruč nad Sázavou, lenže hnedú rýchlo strieda červená – znárodňuje sa, kolektivizuje, likvidujú sa súkromné a cirkevné školy i zvyšky šľachty, väznení sú biskupi a kňazi.
V tom čase boží posol Kocáb je tajomníkom Mierového odboru Zväzu českobratského evanjelického duchovenstva a opakovane dostáva ponuku spolupracovať s ŠtB.
Opakovane odmieta, nuž mu štátne úrady po prvý raz zrušia povolenie na výkon pastoračnej činnosti.
„Byl jsem povolán za kazatele Evangelia a lidský zásah, i když kamuflován tzv. zákonem, mi nedával dispens od tohoto poslání. Obcházení tohoto „zákona“ jsem proto dokonce považoval za svou povinnost...,“ píše Kocáb.
Osobná integrita a mravnosť bez najmenších kompromisov ho sprevádzajú všade, kam sa musí sťahovať (Mladá Boleslav, Chodov, Praha), aby mohol šíriť Ježišovo posolstvo, keď „církev se stáhla... za zdánlivě bezpečné zdi kostelů a modliteben a vyklidila prostor před jejími branami. Tím se na hony vzdálila Kristovu požadavku odpovědnosti za všecky lidi.”
A dejiny sa valia ďalej: 21. august 1968, tzv. normalizácia... Alfréd Kocáb je odrazu kuričom, organizuje prednášky v bytoch nonkonformistov, podpisuje Chartu 77, angažuje sa vo Výbore pro nespravedlivě stíhané, pôsobí u Salvátora.
To už sa však blíži rok 1989 a salvátorským chrámom čoskoro znie potlesk i štátna hymna. A syn Michael na čele parlamentnej komisie s úspechom „odsúva” sovietske vojská.
Tu niekde sa kniha spomienok a fotografií, zachytávajúcich autora napríklad s Jánom Pavlom II. či s Václavom Havlom, končí.
Čo pokračuje potom, je večné objavovanie, nastoľovanie našej vnútornej slobody a našej zodpovednosti za ňu – v zmysle všeobecného a individuálneho. Lebo také je ono univerzálne, Božie, ľudské posolstvo.
Alfréd Kocáb:Cestou necestou
Vydal Zdeněk Susa, Středokluky
2007
Autor: Marián Hatala Autor je spisovateľ
