Už dve desaťročia máme ako rodina jeden víkend v roku, obvykle na jeseň, vyhradený rodinnému tenisovému turnaju Sobáš Cup. To preto, že v deň našej svadby som hral ešte doobeda tenis so svedkami a dali mi vyhrať. Odvtedy oslavujem tenis a moja vzácna žena Janina svadbu. Tento rok to bolo po 19-krát, takže máme nárok aj na historické záznamy. Ten prvý patrí Karolovi Ježíkovi, ktorý bol verným rozhodcom tohto priateľského športového zápasu od prvého ročníka až do svojej smrti. On tiež vyslal na náš turnaj športového redaktora Ondreja Gajdoša, ktorý nám už ostal verný a vybojoval si až tri turnajové víťazstvá (1999, 2002, 2006). Svoje tri víťazstvá v rokoch 1998, 2000 a 2003, žiaľ, už nerozšíri ďalší verný spolubojovník Andrej Reiner. Dôkazom, že mal zmysel pre humor je aj to, že v roku 1999 prijal cenu Najväčšie nemehlo turnaja (putovnú ortézu!), lebo pri dažďových prehánkach cez okuliare na vlastnú hru naozaj nevidel. O rok neskôr sa tohto prestížneho titulu zmocnil reklamný mág Michal Ruttkay, odvtedy však ostáva takmer v permanentnom držaní zástupcu SITA Petra Dubu. Mimochodom, Andrejovi Reinerovi odovzdával jeho prvú víťaznú cenu profesionálny tenisový šampión Karol Kučera. Pred ním to bola Silvia Lakatošová, sprevádzajúca turnajového hráča Pavla Chovanca, a tento rok dokonca veľvyslanec Indonézskej republiky, pán Lutfi Rauf.
A čo moje víťazstvá? V prvých ročníkoch som víťazil takmer kontumačne, lebo nás bolo málo. Neskôr túto dilemu (organizovať či víťaziť?) vyriešil kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry Igor Vadovič, ktorý prišiel s diplomom "Za každoročné morálne víťazstvo", ktoré mi odvtedy prischlo snáď už navždy.
Za tie roky už máme aj pozoruhodné rekordy. Napríklad Kamil Peteraj na náš turnaj len nakukol v roku 1993, aby sa o štrnásť rokov neskôr zapojil aj do turnajových zápasov. Iný Kamil (Križan), tvorca najväčšieho pivného festivalu Junifest, je s nami od roku 1996, najskôr ako hráč, ale stále viac ako vítaný hosť a divák. Náš turnaj poctili svojou prítomnosťou aj dve hrajúce Zuzany - Mistríková a Frenglová. Medzinárodnú účasť zabezpečuje kanadský novinár Terry Moran, víťaz z roku 1996, ktorý sa neustále pokúša o tenisový comeback. O rok neskôr ho o titul pripravil Miroslav Wieger, súčasný golfový šampión.
Takýto výnimočný víkend sa začína nesmelým pohľadom z okna, či neprší. Za tie roky nás počasie potrápilo viackrát, ale v drvivej väčšine to dobrý duch Karola Ježíka tam hore podržal. Potom prichádza napínavá chvíľa, koľkí hráči i diváci prídu na určený ranný termín. Trúsia sa pomaly, ale vytrvalo a okolo desiatej si už na kurtoch známeho kurtmajstra Ečiho Kasalu na Zlatých pieskoch môžeme pripiť šampanským na zdar celého podujatia. Za tie roky sme už vystriedali všetky možné herné systémy, ale podstatné je, aby sme ku koncu dňa spomedzi nás nejakého toho víťaza (i Nemehlo) predsa len našli. Tak ako k tenisovému turnaju vo Wimbledone neodmysliteľne patria jahody s krémom, tak k Sobáš Cupu patria lokše s husacou pečienkou od nášho priateľa Borisa Haška zo Slovenského Grobu. K tomu burčiak a hneď je to s hľadaním víťaza ľahšie. Víťazí ten najstriedmejší! Ceny tiež časom vystriedali najrozličnejšie podoby. V jednom z ročníkov sa uplatnila dokonca aj zaváranina a šál strhnutý z krku nejakého slovanistického nadšenca. Mali sme aj lákadlá ako telefón s odkazovačom a dokonca aj skutočné športové Porsche - ale len na povozenie sa.
Tenis sa vraj dá hrať až do dôchodcovského veku a dokonca aj na vozíčku. Aby sme sa vyhli extrémom a dopriali súťaž aj tým priateľom, ktorí si už na tenis netrúfnu, zaviedli sme miniturnaj v pétanque. Pod názvom "petangule" ho organizuje medzinárodný konzultant Vladimír Wiedermann so svojou ženou Andreou - a priznajme to, zatiaľ si delia aj prvé miesta. No ako pribúda našich pohybovo limitovaných priateľov, nie je vylúčené, že o desať rokov budeme ako zakladatelia tohto pozoruhodného športového víkendu odkázaní len na "petangule" a tenis budú hrať už naše deti. Ich doterajšia nadšená účasť hlavne ako zberačov loptičiek a jedákov lokší dáva nádej.
(zš)
foto - archív GM
