Jeho vášňou boli ľudia a ich názory, české
pivo, fajka a bystrí študenti. Zakladateľ
sovietskej modernej sociológie Boris Grušin.
Bola to drzosť, ale Borisovi Grušinovi to prešlo. Už v roku 1960 mu komunistickí bossovia dovolili založiť vôbec prvý Inštitút verejnej mienky. A odpustili mu i knihu Svet názorov a názory o svete, čo bola vôbec prvá publikácia o verejnej mienke v Sovietskom zväze. Grušin nebol disident ani statočný bojovník proti komunizmu. Bol to vedec s vľúdnou tvárou kmeťa, šibalskými občami a charakteristicky dobrosrdečnou fajkou. Zomrel tento týždeň.
Grušinovo novátorstvo spočívalo v tom, že vôbec existenciu verejnej mienky, a tým i existenciu verejnosti, ktorá si môže niečo i myslieť, pripustil. To bola revolúcia.
Keď pracoval v Prahe v časopise Otázky sveta a socializmu, podnikal okrem vedeckej sociologickej kariéry aj výpravy do pražských pivníc. Vyzbrojený dôkladným výskumom vydal knihu o pražských pivniciach, a pretože to bol človek starostlivý, priložil mapu všetkých významných krčiem.
Perestrojka zastihla Grušina pripraveného. Hneď otvoril laboratórium s odvážnym názvom Vox Populi a prvý raz v ZSSR vedeckým spôsobom zisťoval stav verejnej mienky. Slávnym sa stal v období pokusu o komunistický puč. Vtedy zisťoval, ako sa k možnosti návratu starých komunistov stavajú ľudia na ulici. I keď Grušin vedel ako sociológ, čo si myslia občania, ako dopadne pokus o puč tušiť nemohol.
Výsledky bádania neupravoval, ale vedel, že to zaňho urobili iní. Nebol bojovník, ale veľký profesionál. Ak si svoju profesionálnu poctivosť a česť vzal so sebou do hrobu, potom sa v ňom počas budúcich parlamentných a prezidentských volieb v Rusku a zo zverejňovaných sociologických výskumov bude obracať. (pp)
