Najprv bol v Tatrách Ivan Bukovčan. Za päť týždňov napísal scenár o Medenej veži a zavolal Hollému. "Na Slovenské pomery to šlo všetko veľmi rýchlo. Hollý spravil v scenári nejaké úpravy, rýchlo našiel hercov, obsadil štáb. Každý deň sa k nemu pridával niekto nový. Všetci boli radi, že môžu vypadnúť. Doma bolo dusno, kádrovalo sa a prepúšťalo," spomína filmový vedec Richard Blech.
Myslí si, že pre Hollého bolo nakrúcanie Medenej veže a vzápätí Orlieho pierka východiskom z núdze. Keby nebolo šesťdesiateho ôsmeho, asi by nakrúcal niečo iné, dramatickejšie a spoločnesky závažnejšie. "Lenže tu bol každý rád, že môže robiť aspoň niečo. Kadár a Klos mali nakrúcanie zakázané, Jakubisko musel robiť dokumenty o ropovode Družba."
V porovnaní s Medenou vežou je tón Orlieho pierka ľahší, je viac komediálny, psychologická dráma v ňom ustúpila. Blech to vysvetľuje: "Vtedy sa ťažko niečo normálne rodilo. Nikto nechcel provokovať, v sedemdesiatych rokoch sa intelektuáli báli, že by ich mohli poslať do gulagov. Navyše, celý štáb bol prísne preverovaný. Ľahšie to mali iba kameramani, pretože ich považovali za politicky neškodných fotografov." Samotný divácky ohlas na Orlie pierko už nebol dôležitý. "Sedemdesiate roky už boli veľmi kruté. Ľudia mali iné starosti, doslova existenčné. Či mal film ohlas, alebo nie, tým sa naozaj nikto nezaoberal," hovorí Blech.
Hoci sa tvorcovia snažili vyhnúť dobovej propagande, ideologógia je predsa len vo filme nenápadne prítomná. "Hral som tam policajta. A veľmi snaživého," spomína Slavo Drozd, ktoý stvárnil druhého z dvojice financov. Toho "zlého". Jeho postava naozaj nemohla byť divákom veľmi sympatická. Herec však so smiechom tvrdí: "Snaživí policajti sú aj dnes. A postavy, ktoré nie sú sympatické, sa hrajú oveľa lepšie." Natáčanie uprostred hôr bolo podľa Slava Drozda to najkrajšie, na čo môže spomínať. Normalizáciu si nepripúšťali. "Bola to nádherná spolupráca štábu aj umeleckých pracovníkov. Brali sme to ako náväznosť na Medenú vežu. Celý štáb sme boli jedna rodina, išli sme ďalej - akože pokračujeme. Hlavnú rolu vo filme ani nehrali herci, ale príroda, Tatry. Nikto nič podobné predtým ani potom už neurobil." Rád spomína na hereckých kolegov, ktorí už, žiaľ, odišli navždy. Občas sa ešte stretne s Júliusom Vašekom - Prašivcom. "Aj keď, posledný rok sme sa už nevideli. Utiahol sa do svojej ulitky a ja mu ju nechcem narúšať."
Po Orlom pierku napísal Bukovčan ešte tatranský scenár Stratená dolina, ten už však realizoval Martin Ťapák, lebo bol pre vládnu moc prijateľnejší ako Hollý. (kk, ik)
