Umelci majú ľahký život - taká je všeobecná mienka. Nemusia každé ráno vstávať do práce, sú slobodní, robia si, čo chcú. No sú aj takí, ktorí pre umenie prinášajú skutočné obete. Popritom, že tvoria, dodržiavajú každodennú pracovnú disciplínu. Neživia sa totiž umením, majú ho len ako svoje hobby. Robia ho z nadšenia, z vnútornej potreby, pre radosť z tvorby. Môžu však aj "amatéri" podávať profesionálne výkony?
Najradšej by som sa živil hudbou
Peter Konečný (41), account manažér, textár a hudobník.
Hoci sa Peter Konečný, pezinský rodák, toho času Šenkvičan, živí biznisom, svoje poslanie vidí v písaní textov pre populárne piesne. Textoval už v minulosti, no teraz sa kreatívnej činnosti začal venovať ešte intenzívnejšie. Inšpiroval ho najmä projekt, ktorého výťažok je určený pre deti na detskej onkológii. "Dostal som možnosť otextovať detské skladby, autorkou hudby je Sisa Michalidesová. Sú to rozprávkové pesničky, niektoré akože spievajú zvieratká. Budú ich interpretovať renomovaní herci. Inak sa venujem textovaniu piesní pre popscénu, robím, čo príde, čo sa mi eticky neprieči. Som v tomto dosť workoholik, robím to vtedy, keď príde nápad, okamžite, nedokážem písanie textu odložiť," vraví Peter. Tvrdí, že hoci práca v oblasti reklamy a obchodu nemá s textárstvom nič spoločné, nie je preňho problém zvládať jedno aj druhé. "Keby som sa mohol venovať len písaniu textov pre pesničky, určite by ma to viac bavilo a robil by som to asi aj lepšie. No možno pri nadprodukcii by som začal mať problém s invenciou, to človek nikdy nevie. Zatiaľ si nemôžem dovoliť zanechať prácu manažéra a živiť sa len umením."
Petrovou najväčšou láskou je basgitara a ešte nedávno pôsobil ako aktívny hudobník v skupinách Stará jedáleň a neskôr Take one. Tiež "amatérsky", popri zamestnaní, ale veľmi úspešne. Hudobní kritici chválili a diváci odchádzali z koncertov nadšení. "Snažím sa hrať džez na basgitare - to je tiež jedna z vecí, ktorým sa venujem popri zamestnaní. Ale to už na život absolútne nie je. Pritom, hudbou by sa živil naozaj rád. Najradšej."
Divadlo robím z lásky už 25 rokov
Dana Gudabová (47), ekonómka úseku v hydinárni, herečka trnavského Divadla Disk Na Kopánke a bratislavského divadla Skrat.
Dana Gudabová skončila strednú poľnohospodársku školu, no svoj život zasvätila divadlu. Už 25 rokov je herečkou so všetkým, čo k tomu patrí. Pravda, s tým rozdielom, že cez deň sedí v kancelárii ako ekonómka úseku v hydinárni. Sama hrdo vraví: "Som vedúca úseku odchovu brojlerov. Pri jednom zástave mám na starosti 450-tisíc kureniec." Čo je to zástav? To vám Dana Gudabová vysvetlí - pravda, museli by ste rozumieť termínom "naskladnenie" a "vyskladnenie". Naskladnenie kureniec je, keď sa privezú jednodňové kuriatka a tie, čo privezú naraz v jeden deň, to je "zástav". Vyskladnenie je, keď sa už odchované kurence vezú na porážku. Toľko odborná terminológia. Kurencami sa Dana živí. "Je to taký pocit slobody, istota, že mám pravidelný príjem." V zamestnaní má na starosti tri farmy - Špačince, Šoporňu a Cífer. "Keď sa vyskladňujú kurence, trvá to tak tri dni do mesiaca, vstávam už za tmy, niekedy už o druhej v noci. Inak normálne sedím v kancelárii." K tomu si treba primyslieť pravidelné skúšky v divadle, no premena ekonómky na herečku Dane evidentne nerobí problém.
Pri otázke, či sa nikdy nechcela venovať herectvu naplno, Dana Gudabová len mávne rukou. "Teraz je toľko hercov, mladých, študovaných a nemajú prácu. To by bolo ťažké."
Daninou domovskou scénou je už viac ako polstoročný súbor Disk, ktorému vtlačili pečať režiséri Blaho Uhlár a Dušan Vicen. Dnes herci- -amatéri tvoria opäť pod taktovkou Uhlára. No sú to amatéri len v tom zmysle, že majú svoje občianske povolania, inak hrajú absolútne ako profíci. "Som šťastná, že od minulého roku môžem hrať aj v Divadle Skrat v Bratislave, v nultom priestore A4. Predstavenie Smutný život Ivana T., ktoré režíroval Ľubo Burgr, dostalo aj ocenie za najlepšiu dramaturgiu. Špeciálne ocenili aj mňa s Vítom Bednárikom. Tam sú tiež všetko zamestnaní ľudia a robia divadlo popri inej práci. Ja robím divadlo z lásky už 25 rokov. Medzi ochotníkmi je veľmi veľa dobrých hercov, len nemali šancu dostať sa na profesionálne javiská. V našom súbore na Kopánke je napríklad Janko Rampák, ktorý roky pracoval v atómovej elektrárni a Pavol Lančarič je šéfkuchárom. A pritom sú to špičkoví herci."
Hoci Dana miluje divadlo, nefrfle na hydináreň. Teda, ako kedy. "Keď som medzi medzi brigádnikmi, tak ma to ohromne baví. Baví ma počúvať aj babky, čo chodia vyskladňovať kurence. To sú úžasní ľudia."
Pochvaľuje si, že ako herečka--amatérka sa nemusí stresovať ako jej profesionálni kolegovia, biť sa o roly. Aj keď v poslednom čase nabrala jej kariéra iné obrátky. "Minulý rok som pocítila šťastie, keď som mohla robiť v Národnom divadle projekt s Máriou Kráľovičovou. Natáčam v Markíze Ordináciu v ružovej záhrade, hrám bufetárku, pani Várošovú. Keď tam stretnem známych hercov, vravím si, že sú to obyčajní ľudia z mäsa a kostí. Pre takého normálneho človeka, ako som ja, to veľa znamená. Dohodila som tam aj kamarátku amatérku zo Šale a tá bola z toho úplne nadšená, že oproti nej sedel Kramár a vedľa nej Vajda."
Tým, že Dana prenikla na obrazovku, začali ju viac ako herečku vnímať aj kolegovia v hydinárni. "Došla som do práce, a všetci, že: dobre, dobre. Ale raz po jednom dieli mi povedali: Ty si to hrala jak naozaj! Niekedy nevieme, či hráš divadlo, alebo to myslíš vážne. Vravím: Však ja sa do tej role vžijem a zahrám to jak naozaj."
Som slobodná, ale v kolektíve
Galina Lišháková (34), novinárka a maliarka.
Galina Lišháková je pôvodným povolaním maliarka. Maľovaniu obrazov sa venuje aj naďalej, no jej každodenným chlebíčkom je už niekoľko rokov novinárčina. Pravidelnému príjmu dala prednosť okrem iného aj preto, že po rozvode zostala s dcérkou sama. "Keď som s Aňou, nemám na maľovanie veľa času. Maľujem, len keď som sama, teda každý druhý víkend, keď je dcérka u bývalého manžela."
Behanie za reportážami ju nijako neobťažuje. Práve naopak. "Vždy som bola hĺbavý typ. Aj keď som niečo maľovala, musela som mať k tomu nejakú teóriu, filozofiu, alebo to vychádzalo z istej spoločenskej témy, z niečoho, čo som si všimla. Ako novinárka som viac ponorená do spoločenského diania, pomáha mi to aj pri maľovaní - nachádzať nové témy a nápady. Slovo s obrazom je u mňa prepojené."
Prešla aj obdobím, keď trávila viac času v ateliéri a iba na štvrťúväzok pracovala v školstve. No vtedy zistila, že nemôže iba maľovať. "Nedokážem byť stále zavretá v ateliéri, byť iba sama. Nerobilo mi to dobre, ničilo ma to. Chýbali mi ľudia." A ďalšia vec, podstatná pre osamelú matku s dieťaťom, z umenia by nevyžila. "Maľovala som hodvábne kravaty, šály, kabelky. Bolo to náročné. Mala som napríklad zákazku, na ktorej som veľmi intenzívne robila tri mesiace. Nič iné som nestíhala. A potom som dostala zárobok, ktorý by mi vystačil tak na dva mesiace. Bola to hrozná neistota."
Galina jednoducho dospela k tomu, že nemôže robiť umenie ako hlavnú prácu. V novinárčine sa našla, vyhovuje jej. "Baví ma kontakt s ľuďmi, ľudské príbehy. Keď ma téma zaujíma, mám šancu sa ňou v novinách zaoberať, hovoriť s odborníkmi, ktorí tomu rozumejú, rozobrať vec z viacerých uhlov pohľadu. To ma uspokojuje. Dosť si vyberám, čo chcem robiť. Som slobodná, ale zároveň som v kolektíve. Keď ako novinárka kladiem otázku, niekto mi na ňu odpovedá, zatiaľ čo obraz tvorím sama. Je to taký dialóg samého so sebou. Aj ako maliarka som sa spojila s kamarátkou fotografkou, s ktorou tvoríme umeleckú dvojicu. Prezentujeme sa pod značkou Mafia. V meste sme napríklad poobliekali sochy."