V potoku Čierna Voda neďaleko obce Kráľová pri Senci našli 14. júla 1976 miestni obyvatelia mŕtvolu ženy. Vyšetrovanie ukázalo, že ide o 20-ročnú študentku Lekárskej fakulty UK v Bratislave Ľudmilu Cervanovú, ktorú naposledy videli 9. júla 1976 večer, keď okolo pol jedenástej odchádzala z diskotéky v bratislavskom Unic klube. Mala v pláne odcestovať nočným rýchlikom za priateľom do Košíc. Z autobusovej zastávky pred internátom v Mlynskej doline však bola unesená neznámymi mužmi a odvtedy bola nezvestná.
*
Prvým podozrivým v tomto prípade bol vtedajší študent Fakulty telesnej výchovy a športu J. H., ktorého však po deviatich mesiacoch na základe alibi prepustili.
*
Podľa svedectva jedného z vyšetrovateľov, ktorí na prípade od začiatku pracovali, sa v tomto období objavila stopa smerujúca k skupine iránskych študentov. Jeden z nich bol aj zadržaný ako podozrivý. Tento muž bol identifikovaný ako člen skupiny jedenástich Arabov, ktorí mali v ČSSR politický azyl. Dostali ho niekoľko rokov predtým, keď sa v Iráne pokúsili o atentát na šacha Rezá Pahlavího. Tohto muža od vyšetrovateľov prevzala Štátna bezpečnosť a vyšetrovanie sa týmto smerom už nikdy nepohlo.
*
V júni a júli roku 1981, teda päť rokov po vražde, boli postupne zadržaní siedmi muži z Nitry, ktorí boli z únosu, znásilnenia a zavraždenia Ľudmily Cervanovej obvinení a o rok neskôr aj obžalovaní a odsúdení. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra 1982 mali byť v osudný júlový večer všetci na diskotéke v Unic klube, na ktorej sa zabávala aj Ľudmila Cervanová. Jednému z nich, M. K., sa vraj zapáčila, a tak sa mal rozhodnúť, že ju nepustí preč. Keď odchádzala z diskotéky na autobus, vtiahli ju M. K. a M. A. násilne do osobného auta, ktoré riadil R. B., a spolu s F. Č. ju odviezli do bytu na Varínskej ulici v Bratislave. Do domu, v ktorom dvaja z nich v minulosti bývali ako podnájomníci, vnikli vraj bez vedomia a súhlasu jeho majiteľky, ktorá bola v tom čase mimo Bratislavy. Na Varínsku ulicu za nimi na inom aute prišli aj P. B., S. D. a J. L. Študentku v dome zadržiavali proti jej vôli, nútili ju piť víno, neskôr ju vyzliekli a rozhodli sa, že ju znásilnia. J. L. mal potom priniesť z kúpeľne šnúru na bielizeň, ktorou M. K., M. A. a S. D. zviazali Ľudmile ruky a jeden za druhým ju znásilnili. Keď sa im Ľudmila vyhrážala, že všetko oznámi, rozhodli sa, že ju usmrtia. O tom, kto to urobí, sa malo rozhodnúť žrebovaním. Po ňom študentku s ústami previazanými šatkou a rukami spútanými za chrbtom naložili do auta a odišli s ňou z Bratislavy do Kráľovej pri Senci. Pri termálnom jazierku ju z auta vyložili, hodili do vody a utopili. Traja z nich potom mŕtvolu vytiahli a preniesli k neďalekému potoku Čierna Voda, v ktorom ju o štyri dni našli miestni obyvatelia.
*
Súd zasadal od začiatku júna do septembra 1982. Po vypočutí obžaloby, obhajoby a svedkov uznal všetkých obžalovaných vinnými. Za únos, znásilnenie a vraždu ich odsúdil na tresty odňatia slobody v rozpätí 4 – 24 rokov. Proti rozsudku sa odvolali aj odsúdení, ktorí tvrdili a dodnes tvrdia, že tieto činy nespáchali, ako aj krajský prokurátor, ktorému sa tresty zdali neprimerané. V obžalobe totiž žiadal štyri tresty smrti.
*
V apríli 1983 Najvyšší súd SSR všetky odvolania zamietol a rozsudok krajského súdu potvrdil.
*
Na jar 1990 podal generálny prokurátor ČSSR Tibor Böhm v prospech siedmich obvinených sťažnosť pre porušenie zákona proti uzneseniu Najvyššieho súdu SSR z roku 1983. Podľa jeho názoru, napriek rozsiahlemu dokazovaniu v prípravnom konaní a v súdnom pojednávaní, neboli vyčerpané všetky možnosti pre úplné objasnenie prípadu a overenie obhajoby obvinených.
*
V októbri 1990 Najvyšší súd ČSFR zrušil rozsudok bratislavského krajského súdu aj Najvyššieho súdu SSR a vrátil celú vec na opätovné prerokovanie krajskému súdu. V priebehu nasledujúcich piatich rokov sa uskutočnilo päť pojednávaní. Nedospeli však k ničomu.
*
Od februára 1995, keď bolo zatiaľ posledné pojednávanie, stojí celá vec na mŕtvom bode. Nitrania, ktorí sú stále v pozícii obžalovaných, sa minulý rok obrátili so sťažnosťou na prieťahy v konaní proti Slovenskej republike na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
