Meno tohto egyptského prozaika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, sa skôr mihlo než zakotvilo aj u nás, keď ho ako heslo zaradili do slovenskej encyklopédie spisovateľov sveta (1978) a jeho hlavné diela do encyklopédie literárnych diel (1989). Nadžíb Mahfúz, ide totiž o neho, sa teraz dočkal aj slovenského prekladu, ktorý pripravil Marek Brieška: v prešovskom vydavateľstve BAUM vyšiel jeho román Putovanie Ibn Fattúmu.
Román má formu zápiskov a vznikol na karavánových cestách mladého Araba, ktorý sa rozhodol navštíviť rad arabských krajín, aby ich preskúmal a dokázal sa pozrieť na svoju domovinu „s odstupom, vidieť ju v kontraste s inými krajinami a priniesť jej niečo užitočné“. Konečný cieľ mal byť Džabal, vysnívaný raj na Zemi, „zázrak čias“, krajina, o ktorej sa všade hovorí, ale doteraz ju nikto nenavštívil ani nevidel.
Tak sa začína putovanie hlavnej postavy Kindíla po islamských i neislamských krajinách, prerušené dvakrát ženbou hrdinu, raz s krásnou Arúsou, potom s rovnako krásnou Sámiou, pričom z týchto manželstiev sa narodí niekoľko detí. Čas v týchto rozprávaniach nehrá nijakú úlohu a manželské zväzky sa nerozpadávajú vinou Kindíla, lebo on k tým ženám naozaj pociťuje silnú lásku, zavše pripomínajúcu idylku. No miestne zvyky a vojny zasiahnu aj do rodinných vzťahov: z krajiny Mašrik ho vypovedia, lebo vychovával syna „podľa princípov islamu“, v inej si zasa posedí vo väzení 20 rokov. Všetko je tu iné ako v západných krajinách.
A práve tieto rozdielnosti sa stali predmetom Kindílovho záujmu i výskumu, ktorý Mahfúz niekedy podáva monotónne: Kindíl sa vždy po príchode karavany povypytuje na politický systém v danej krajine, na spôsob vlády, rozdelenia moci, bohatstva, hospodárstva, a jeho výskum zavše pripomína rutinnú politologicko-etnografickú anketu. Autor svoju postavu síce situuje do daného prostredia, no nevytvára pre ňu dosť dramatických situácií, aby vzniklo pravé románové napätie, ktoré potom určuje priebeh deja a tvaruje charakteristiky postáv. Možno si to vysvetľovať aj ako autorský zámer. Mahfúzov román obsahuje totiž silné spoločensko-kritické prvky, v ktorých je skrytá aj kritika islamu, kapitalizmu a socializmu, ktorý tu nepomenovane zastupuje krajina Amán, kde nášmu cestovateľovi pridelia stáleho sprievodcu (rozumej strážcu), a ten sa nasťahuje i do jeho hotelovej izby.
Ak trochu od textu abstrahujeme, dá sa Mahfúzov román označiť za akúsi veľkú metaforu dejín ľudstva, v ktorej nechýba ani odveká túžba človeka po pravde, práve, slobode a sociálnej spravodlivosti, tu zastúpená túžbou po krajine Džabal, kam sa nakoniec nedostane ani hlavná postava, Kindíl skončí pri starcovi-mudrcovi, obkolesenom utečencami z rozličných krajín, ktorý ich učí spievať a vlastne symbolizuje Džabal, čo pre človeka znamená „vyťažiť sily skryté v hĺbke duše“, teda nijakú konkrétnu krajinu, skôr meditáciu a pomoc druhým.
Prekladateľ v doslove interpretuje Mahfúzov román tiež ako históriu spoločensko-politických zriadení, počnúc predindustriálnou spoločnosťou až po súčasný svet. Škoda však, že aspoň niekoľkými vetami nepredstavil celé spisovateľovo dielo, tým viac, že bolo ocenené Nobelovou cenou
.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
