So záujmom som sledoval diskusiu, ktorá sa rozpútala okolo použitia citátu od Vladimíra Mináča na pamätnej tabuli na historickej budove slovenského parlamentu v Bratislave. Kovové dosky na múroch nepatria medzi moje obľúbené žánre, ale túto som si preštudoval. V reakciách sa neustále skloňovalo kontroverzné meno autora, ale zabudlo sa na samotný Mináčov citát, preto ho pripomeniem: „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky."

To je čo za ťažkotonážny blud? Pánu Paškovi, predsedovi parlamentu, sa na tej vete okrem iného páči jej pátos. Obávam sa, že okrem neho v nej nič iné nie je. Paška v nej ešte našiel „právo na sebaurčenie, slobodu a demokraciu", čo sa mne, žiaľ, ani pri viacnásobnom čítaní nepodarilo. Zďaleka však nešlo o prvý Mináčov text, ktorý som celkom nepochopil, preto ma to až tak neprekvapilo. Na rozdiel od pána Pašku, ktorý od Mináča určite čítal všetko a má jeho texty rád, keď sa práve jeho vetu rozhodol umiestniť na svoj úrad, mám k dielu tohto autora viaceré výhrady.

Pri čítaní beletrie je mi v podstate jedno, či bol spisovateľ trebárs komunista, snažím sa na to nemyslieť, pretože čo tam po autorovi, dôležitý je len text. Lenže Mináč mi vlastné politické presvedčenie skoro v každom diele pripomína takým nemotorným literárnym spôsobom, že sa výsledok stáva takmer nečitateľným. Zvládol som, s námahou, ale predsa, jeho údajne vrcholné dielo, trilógiu Generácia. Neprekáža mi, že tá kniha o Slovenskom národnom povstaní sústavne klame, pretože v próze sa táto metóda uplatňuje odnepamäti. Oveľa viac ma štve, že každé ďalšie klamstvo robí tento v základe dobrodružný a napínavý historický príbeh predpovedateľnejším, každá ideologická vsuvka nudnejším.

Mináč si zaslúži obdiv za účasť v odboji. Určite nebol najhorší člen ÚV KSS ani najpokryteckejší „národný umelec". Literárny talent však premárnil ako večný funkcionár. Aj jeho pričinením stratila slovenská literatúra veľkú časť publika, stala sa synonymom školského povinného čítania, nudy a propagandy. Následky tejto skutočnosti znášame dodnes. Na Paškovom mieste by som z Mináčovho diela vybral iný citát: „V národnej pamäti sa musí uchovať všetko, zlé i dobré, podlé i ušľachtilé. Len tak sú dejiny skutočnými dejinami, a nie okrášlenou mytológiou."