m plynula španielska konverzácia.
Prišla čašníčka s otázkou: „Čo si dáte?“ „Varenú čokoládu.“ Priniesla zoznam, vybrali sme si čokoládu s príchuťou karamelu. S úsmevom som sa spýtala: „Je to skutočne varená čokoláda?“ Zbadala som jej rozpaky, keď nepriamo odpovedala: „Veď je to tam napísané.“ Bolo to tam napísané.
O chvíľu bola späť. Položila na stolík šálku s vôňou kakaa, vedľa nej účet. „Ešte neodchádzame,“ poznamenala som. „U nás sa platí vopred.“ Na znak toho, že to myslí vážne, otvorila veľkú peňaženku. Zaplatili sme.
„Zaujímavé, má to konzistenciu ako puding,“ podotkla som a priložila šálku k ústam. „Chutí to ako čokoládový puding,“ nahlas som vyjadrila sklamanie. „A kde je tá príchuť karamelu?“
„It is no chocolate,“ ozvalo sa od vedľajšieho stola. Potom som počula čašníčku: „Sorry.“ Nahnevane som sa pripojila k rozhovoru. Naozaj to nie je čokoláda, ale puding. Prečo klamete?“ „Som len brigádnička, za nič nemôžem.“ V jej očiach som zbadala strach. Prezrádzal, že nie sme prví zákazníci, ktorým musela klamať.
Nahnevaní po anglicky hovoriaci turisti sa pobrali preč, krútiac hlavami.
My sme urobili to isté.
bahnova.blog.sme.sk
Autor: Veronika Bahnová
