Hoci vo svätých knihách sa o tom nepíše a nikde sa to nepredpisuje, Izraelčania si v tomto čase dávajú darčeky. Ich etiketa pri tejto spoločenskej záležitosti ma opäť šokovala.
Nehovorím o tom, že všeobecne si nerobia ťažkú hlavu s tým, ako je darček zabalený, že ho často odovzdávajú v nechutnej igelitke s odtrhnutým uškom, a tak podobne. Skôr som zhrozená z toho, že Izraelčania sa vôbec nehanbia priznať, že na darčekoch ušetrili.
A naservírujú to rovno obdarovanému s očakavaním, že ich pochváli, aký dobrý „deal“ urobili. A on, čuduj sa svete, to vo väčšine prípadov aj urobí. Nerozumiem tomu.
Je jasné, že aj na Slovensku sa už ľudia naučili pri nakupovaní dva razy merať a raz strihať, a keď ušetria, tak sa potešia.
Ale že by to rovno roztrubovali do celého sveta a že by sa preriekli pred obdarovaným? Nemyslím.
Izraelčania tiež, mám také podozrenie, úplne programovo „zabúdajú“ z darčeka odstrániť cenovku, a tak sa vám môže naskytnúť pohľad na niekoľkokrát znižovanú cenu cenného daru.
Platí tiež, že na dary sa nekladú príliš vysoké nároky. Napríklad, keď našu veľkú izraelskú rodinu prišla navštíviť príbuzná z Kanady, pýtala sa, kde by výhodne kúpila strieborné svietniky na šábes.
Členovia rodiny to pochopili tak, že ich chce kúpiť niekomu ako darček. A tak vymenovali niekoľko obchodov, kde sa „striebro“ len tvári ako striebro.
Keď však vyhlásila, že svietniky chce pre seba, padali adresy obchodov na najluxusnejšom telavivskom námestí s odporúčaniami, aby sa nedala obabrať.
Veď doma predsa nebude skladovať nejaké rárohy.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
