Všetko prítomné bude mať raz svoje dejiny, aj to, čo sa stratí, zmizne, zanikne. Ale svoje dejiny má aj to, čo trvá a pretrvá najmä vďaka tomu, že jeho existenciu niekto nepretržite zaznamenáva. Takéto myšlienky mi blúdili hlavou, keď som bral do rúk najnovšiu Revue 15, ročenku Radošinského naivného divadla o 44. sezóne (2006/2007), ktorej autorom je riaditeľ a herec tejto inštitúcie Stanislav Štepka.
Keby Štepka nerobil nič iné okrem svojej neúnavnej kronikárskej činnosti, už to by mu zaručovalo trvalé a neprehliadnuteľné miesto v slovenskej teatrológii. Pätnásta ročenka je určitým spôsobom podobná Štepkovým Kronikám komika, z ktorej vyšli už štyri zväzky, no v Revue nie sú uverejnené texty jeho divadelných hier, zato však obsahuje bohatý a cenný materiál, týkajúci sa v tomto prípade sezóny 2006/2007.
Podľa ročenky odohral súbor sedem divadelných hier, zväčša reprízovaných, pričom za doteraz najúspešnejší sa pokladá Jánošík (po tridsiatich rokoch), uvedený v inej verzii po prvý raz roku 1970 pod názvom Jááánošííík. V danej sezóne inscenovali na doskách RND okrem toho diela Generál, Hra o láske, Desatoro, Sedem hlavných hriechov a Stvorenie sveta, všetko Štepkove hry, ktorý vlastnými dielami zapĺňa repertoár „svojho“ divadla už takmer polstoročia, čo je výkon priam neuveriteľný.
Ročenka má vyše desať rubrík, ktorých členenie (obsah na konci uvedený nie je) je niekedy zásluhou ich pestrosti a grafickému dizajnu neprehľadné. No dozviete sa tu podstatné veci: o domácich a zahraničných zájazdoch súboru v priebehu celej existencie divadla (Slovensko, Morava, Čechy, Rakúsko, Nemecko, Juhoslávia, Taliansko, Rusko, Maďarsko, šesťkrát USA a Kanada), o uvádzaní Štepku v iných médiách, o interných problémoch divadla, o jednotlivých členoch v danej sezóne, o ich celkovom počte doteraz.
Rubrika lístoček trojrohý obsahuje úryvky z listov divákov, ďalšia zasa rozhovory s autorom, recenzie a iné citáty, v rubrike Návraty k hodnotám sú uverejnené dve analytické štúdie teatrologičky Boženy Čahojovej o Štepkovej dramatickej tvorbe, špeciálne o Desatore a Siedmich hlavných hriechoch, kde ho autorka výstižne charakterizuje ako majstra, ktorý vie „za smutným objavovať veselé a za veselým smutné.“ Na konci ročenky je niekoľko Štepkových textov k piesňam, a dve jeho rané prózičky, publikáciu uzatvára rubrika Písali o nás, ktorá obsahuje výber z bibliografie k najnovšej sezóne. Na Revue 15 možno najvyššie oceniť jej teatrologický prínos i grafickú úpravu Svetozára Mydla. Zostavovateľ Štepka nemal v úmysle podať obraz sezóny ako chválenkársku či sebaobdivnú mozaiku, hoci nepriamo je v nej aj to, čo potvrdzuje korešpondencia divákov. Ale tí predsa reagovali spontánne, nikto ich nenútil ani neorganizoval, aby prenášali svoj potlesk do listov. Pravda, možné negatívne reakcie či pripomienky zostavovateľ neuverejnil.
Celý fenomén Štepka a Radošinské naivné divadlo len potvrdzuje, že popularita môže ísť ruka v ruke s umeleckou kvalitou a že dnešné všeobecné vyrábanie celebrít z nulových hodnôt patrí k nepríjemným dobovým javom. Byť ktosi znamená mať za sebou čosi, čo ostáva aj bez primitivity verejného celebrovania. A Štepka kýmsi je.