Piatok, 27. november, 2020 | Meniny má MilanKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR PRE SME.SK

Dušan Antalík: TEAMu po čase prekážala popularita

V istom čase sme začali neznášať fanúšikov, tvrdí v rozhovore pre SME.sk gitarista skupiny TEAM Dušan Antalík.

Narodil sa 19. 2. 1958. Odmalička cvičil na gitare. Už na škole založil skupinu MIDD a neskôr TEAM, ktorý sa po príchode Paľa Haberu stal legendou. Z prvého albumu sa predalo štvrť milióna kusov. Kapela aktuálne pripravuje jedenásty radový album, ktorý byNarodil sa 19. 2. 1958. Odmalička cvičil na gitare. Už na škole založil skupinu MIDD a neskôr TEAM, ktorý sa po príchode Paľa Haberu stal legendou. Z prvého albumu sa predalo štvrť milióna kusov. Kapela aktuálne pripravuje jedenásty radový album, ktorý by (Zdroj: Martina Strmeňová)

Tvrdí, že sa nemôže stať, aby vydržal bez gitary čo len týždeň. Nemrzí ho, že v skupine Team bol vždy až za Paľom Haberom. Trvá na tom, že v istom bode prechádza sláva do takého bodu, že človek začne neznášať svojich fanúšikov a na koncertoch si pripadá ako robot. Gitarista a zakladateľ skupiny Team DUŠAN ANTALÍK.

Ako prišlo k tomu, že ste sa stali muzikantom?

Začalo sa to v štvrtej triede na základnej škole, keď som prvýkrát na pódiu uvidel Beatles. Vtedy som si povedal, že tak by som raz chcel hrať aj ja. Pol roka na to som dostal na Vianoce od rodičov prvú španielku, ktorú som však objavil asi tri mesiace predtým, a potajomky som na nej cvičil. Vtedy to však bolo slabé, chodil som do Ľudovej školy umenia na akordeón. Na priemyslovke ma už totálne chytila gitara, hral som každý deň, zháňal platne... Bola doba okolo roku 1977, ktorá bola jasne vyzretá na muziku - Led Zeppelin, Yes, Genesis...

Máte však skôr džezrockové korene.

Áno, poznačili nás Chick Corea a podobne, neskôr sme dokonca takúto muziku začali hrať. Tie veci sa mi páčia dodnes.

V škole ste založili kapelu Midd.

To bola školská kapela, ktorá neskôr prispela k názvu Team. Okolo roku 1980 sme sa však rozhodli založiť novú - oslovil som basgitaristu Ivana Váleka s tým, že spravíme akýsi výber muzikantov z martinského hudobného podhubia. V Martine bolo totiž veľmi veľa kapiel, možno si spomínate na skupinu YPS...

S hitmi ako Mama, kúp mi röntgen, Horný Višňov, Dolný Višňov...

Presne tak. Koniec koncov, z Martina je aj Janka Kirschner. Mali sme skúšobňu, na dverách ktorej bolo napísané „Ticho, skúša sa - Troll, Elektra a Midd". Začiatočné písmená stoja za vznikom názvu Team. Dnes by som ten názov asi zmenil. (smiech)

Štve vás, že názov Team sa na koncertoch zle skanduje? Jedna slabika je vždy problém.

Jasné, veď hovorím, že by som to zmenil. Ale vtedy som chcel najmä názov, ktorý by bol životaschopný v angličtine. Napriek tomu, že bol ťažký socializmus, ktorý som nemal rád. Team sa mi zdalo dobré slovo, ktoré zožerú aj komunisti. Koniec koncov, ten anglický názov sa vyplatil, v roku 1990 sme natočili singel v Londýne. (smiech)

Preraziť v zahraničí sa nedalo

Platí, že začínajúce kapely vždy žijú v tom, že sa im podarí preraziť vonku, a potom príde kruté vytriezvenie, že nemajú šancu?

Samozrejme. Prerazenie vonku je vždy silná motivácia, ale nejde to.

Prečo?

Vyskúšali sme si to, a tak dnes viem, kde sú príčiny. Nejde to, lebo vonku je množstvo výborných kapiel, ktoré čakajú na svoju príležitosť, a tie neustále obchádzajú jednotlivé vydavateľstvá. Sú v tom prostredí výborne adaptované, čo sme my neboli.

Napriek tomu ste nahrali skladbu v angličtine a neskôr album v esperante.

Hrali sme na jednom podujatí a všimli si nás dvaja manažéri. Navrhli nám to, a tak sme to skúsili, dokonca sa do toho zamontovali veľmi významní ľudia. Napríklad prvý singel nám financoval šéfmanažér Status Quo.

Tá pieseň v angličtine bola Pieseň pre nesmelých, čo nebol typický Team.

Dávali to počúvať ľuďom od Rolling Stones a niekto odtiaľ povedal, že sme stavili na zlú pieseň, pretože táto nás necharakterizovala. A tam sa to skončilo, pretože to bol taký významný manažér, že ak on povedal „nie", už nebola šanca.

Prečo ste v angličtine nenaspievali to, čo bolo overeným hitom - Reklama na ticho, Nároční, Malá nočná búrka...? Na prvom albume ste ich mali dosť.

11.jpgTo neviem ani ja, vyberali to v Anglicku. Dali si to „očekovať" ľuďom z londýnskeho šoubiznisu a tí povedali, že to môže preraziť. Hrali nám to párkrát v Capitol Radio, čo bolo jedno z najväčších tamojších rádií, volali tam aj poslucháči, že čo to je za kapela, ale to nestačí, treba k tomu promo. V tom období tam mali playlisty, kde prvých desať miest bolo zaplatených pre Madonnu, Michaela Jacksona a podobne, potom bola čiara a pod ňou kapely, ktoré nemali zaplatené nič. Hovorilo sa, že na nasadenie do prvej desiatky treba zacvakať dvestotisíc libier. To bolo pre nás veľa.

Kedy ste si vnútorne priznali, že na prerazenie vonku nemáte?

Nejako sme to neprežívali, pretože sme v tom čase vypredávali všetky haly v Česku aj na Slovensku. Ku kariére sme vždy pristupovali triezvo a nikdy sme sa do ničoho neštylizovali - ani na pódiu, ani v živote. Štylizácia vždy dostane človeka do slepej uličky.

Bolo jasné, že potrebujeme lídra

Team mal prvý hit ešte v čase, keď ani nechyroval, že v ňom bude nejaký Paľo Habera. Tá skladba sa volala Beh a spieval ju klávesista Milan Dočekal. Čo sa vtedy dialo vo vašich hlavách, keď ste sa zrazu videli v televízii?

Nám to neurobilo nič mimoriadne, pretože sme už osem rokov predtým hrali po pivniciach a garážach. Skôr to bol záväzok, že teraz musíme urobiť niečo ďalšie, lebo toto bol iba prvý krok. Brali sme to vážne, ale prvý singel neznamená, že sa niečo bude diať. Mali sme však šťastie - Milan spoznal Jula Kinčeka, ktorý už bol zavedeným producentom Petra Nagya, a ten si to vypočul. Ponúkol nám prvý album, o Haberovi sme ešte stále nevedeli. Spravili sme z neho deväťdesiat percent a pochopili sme, že takto to nepôjde, že potrebujeme lídra.

Prečo?

Stačilo sa pozrieť na Queen, Genesis alebo iné kapely. Bolo jasné, že niekto musí stáť vpredu za mikrofónom a byť tým hlavným. To je proste osvedčený model úspešnej skupiny.

Boli predsa aj iné modely - Tublatanka mala troch členov a nikto nebol vpredu, dokonca aj Ráž v Eláne hral na basgitaru a nestál ako líder sám.

Jasné, ale nech si to vezmeme akokoľvek, Elán je Jožo Ráž, Maťo Ďurinda je Tublatanka. Chceli sme niekoho, kto bude vpredu spájať kapelu s ľuďmi, a tak sme hľadali priebojného človeka s dostatočným egom, lebo muzikanti sú povahovo rôzni aj podľa toho, na čom hrajú. Bubeníci sú zvláštni sami osebe, klávesáci sú často introverti, speváci sú najčastejšie ľudia s nadpriemerným egom.

Nikdy ste nechceli byť tým lídrom vy?

Nie. Ja som mal gitaru a hral som si svoje. A chceli sme poriadneho speváka.

Koľkí boli vo výbere?

Vo finále dvaja - Paľo Habera a Kornel Kadlubiak.

Habera bol v tom čase v skupine Avion, Kadlubiak mal úspech v Gravise so skladbou Skúšky z lásky.

15.jpgPresne tak. Gravis však začal mať nejaké problémy a počuli sme, že sa rozpadol aj Avion. Haberu som počul spievať pesničku Výpravca vtákov a strašne sa mi páčilo, ako to naspieval. Oslovili sme ho, v tom čase robil v nejakom kultúrnom stredisku referenta a bolo. Nastúpil do rozbehnutého vlaku, lebo sme už vtedy mali pomerne plné sály, čomu sme sa aj sami divili. Repertoár bol hotový a keďže sa uvoľnil termín na nahrávanie, vyhradený pre Elán, dostali sme ho my.

To bolo na jeseň 1987. Kedy bolo jasné, že Team prerazí?

V roku 1988 sme nasadili prvé piesne, ale najskôr sa vybrali nejaké veci na posúdenie do Slovenského rozhlasu pred komunisticky ladenú komisiu. Tá si to vypočula a povedala, že skladba Nároční nevyhovuje, lebo kazí socialistickú mládež. Vybrali teda Reklamu na ticho, lebo bola textovo „nezávadná" a Malú nočnú búrku. Hralo sa to, dlho sa nič nedialo, až prišiel október, niekto to niekam nasadil do hitparády a začal sa šialený kolotoč.

Ako vznikla Reklama na ticho?

Prvý popevok, teda základ, doniesol Julo Kinček, začali sme to hrať, na text sme oslovili Daniela Heviera a bolo. Dano k tomu pristúpil zaujímavo, zamontoval tam „plechovky od cocacoly", s ktorými mala komisia trochu problém, ale nakoniec to prešlo. (smiech)

Ako sa dnes pozeráte na videoklip k tejto pesničke? Ľudia sa na ňom vďaka youtube.com bavia dodnes.

To sme točili na Železnej studničke. Boli sme hudobní pionieri. (smiech) Vtedy sme boli ochotní spraviť pre hudbu veľa. Čo nám režisér povedal, to sme spravili. Tak to aj vyzerá.

Video: Klip k piesni Reklama na ticho

Tej komisii v rozhlase posudzujúcej „neškodnosť" skladieb voči režimu sa nedalo vyhnúť?

Nie. Zasadala pravidelne a prechádzali cez ňu výhradne "nezávadné" skladby. Z albumu sa proste vytipovali niektoré single a šli na „odpočúvanie" do rozhlasu.

Kto sedel v tej komisii?

Pamätám si len Ľuboša Zemana, ktorý to mal vtedy ako pracovnú povinnosť. Ale on bol jeden z tých, ktorý sa snažil kapelám skôr pomáhať.

A kto im ubližoval?

17.jpgŤažko povedať, lebo kapela sa pred komisiu nedostala, dialo sa to za zatvorenými dverami. Po zasadnutí vyšiel von Zeman a povedal, či nám prešli jedna alebo dve skladby z troch. On bol v pohode, ale sedeli tam aj rôzni stranícki funkcionári a tí to tam škrtili. V textoch sa často chytali úplných nezmyslov.

Stalo sa aj také, že sme hrali v Čiernom Balogu a nejaká babka povedala, že taký rachot nepočula od druhej svetovej vojny. Toho sa chytil nejaký komunista, ktorý skonštatoval, že sme ľudský odpad a treba nás zrušiť. Slovkoncert, čo bola organizácia, zastrešujúca koncerty, nám oficiálne dala STOP, ale hrali sme ďalej. Už bola perestrojka. (smiech)

Bez politických festivalov to nešlo

Socializmus ste teda nemali príliš radi.

Kdeže, veď mňa chceli vyraziť už aj zo SZM.

Prečo?

Na priemyslovke sme mali nejakú školskú slávnosť a na konci sa hrala hymna ZSSR. Počas jej hrania som čítal Populár (vtedajší časopis o hudbe, pozn. autora), v ktorom bol profil mojich obľúbencov Status Quo. Nejaký profesor, ktorý bol červenší ako tí ostatní, ma tam "vymákol" a v školskom rozhlase vyhlásili, že človek ako ja nepatrí do SZM. Bol som potom na koberci... proste sranda.

Nebolo pre kapely výhodné byť v strane?

A ja viem? Každopádne sme boli všetci proti a nikto sme do nej nevliezli.

Ale hrávali ste na politických festivaloch.

Jasné, ale inak to nešlo. Boli tu dva festivaly - Bratislavská lýra a Festival politickej piesne v Martine. Pokiaľ na nich niekto odmietol hrať, nemohol hrať vôbec. Navyše pre mnohé kapely boli tie festivaly štartom - tak začínal Elán aj mnohí iní. Na jednom z festivalov sme stretli aj Haberu, keď bol ešte pesničkárom.

Platí, že ak niekto vydá mimoriadne úspešný prvý album, potiahne to aj predaj druhého bez ohľadu na kvalitu? Ten váš sa volal Prichytený pri živote.

Áno. Ak je prvý album úspešný, ako trebárs náš, z ktorého sa predalo dvestopäťdesiattisíc kusov, nech by sme spravili čokoľvek zlé, ten druhý by sa predal. Ale tretí už nie. My predávame dodnes. (smiech) Každým ďalším albumom však začínate znova a znova.

Prečo?

Jednak ste opočúvaní, každý už vie, v akých koľajach tú hudbu tvoríte... A či chcete, alebo nie, vzniká klišé... Každopádne platí, že druhý album je potvrdením, či máte talent, a tretí býva prelomový. Ten sa dá pokaziť a padnete alebo sa dá spraviť dobrý a ostávate na scéne. Nám sa to, našťastie, podarilo, tretí bol jeden z našich najlepších. A po treťom úspešnom albume sa už kapela považuje za zavedenú.

Spájali sa s Teamom okrem rokenrolu aj drogy a sex?

No...., sčasti. (smiech) No comment. Ale bolo to pekné a silné obdobie.

Pilo sa po koncertoch veľa alkoholu?

Je to divné, ale my sme to s ním nikdy nepreháňali, lebo potom človek nevládze hrať. Keby ste mali zvládnuť dvadsať koncertov mesačne a stále by ste pili, príliš rýchlo by ste sa odpísali. Stačí, že človek trpí hlasovo, nemusí si ešte pridávať. Tým však nechcem povedať, že sa nežúrovalo, naopak...

Team cvičí dodnes

Nestali ste sa namyslenými a arogantnými, keď ste začali vypredávať Lucernu, štadióny a amfiteátre?

16.jpgKdeže. Jasné, že nás tá sláva trochu poznačila, ale najviac si to odtrpel Paľo, ktorý bol lídrom a valilo sa to naňho z každej strany. S ním sa nedalo ísť ani nakupovať, to bolo niečo strašné. Vyšli sme v Prahe na námestie a ľudia doslova vrešťali, keď si ho všimli.

Pamätám si jeden z mojich životných šokov - prišli sme na Václavák a kdesi dole bolo vydavateľstvo, v ktorom sme mali mať prvú podpisovú akciu v Čechách. A ľudia stáli v šesťstupoch do trištvrte dĺžky námestia. Pýtam sa tam niekoho - čo sa deje, stalo sa tu niečo? A on, že čakajú na nás. Strašný šok, asi päť hodín sme podpisovali, ani sme ich všetkých nestihli vybaviť. Vtedy som si uvedomil, že Team už je asi naozaj obľúbený.

Mnohým práve z takýchto šokov šibne a začnú mať čudné maniere.

Iste, lebo toto je jedno z najnebezpečnejších období, keď si treba začať dávať pozor. Nemôžete si povedať, že „už nemusíme cvičiť, už sme slávni". Team ako kapela cvičí v skúšobni poctivo dodnes. Aj včera, aj dnes večer. Bez toho to proste nejde, navyše je to naša práca. Keby som nemal týždeň v ruke gitaru, stane sa v mojich rukách cudzím nástrojom. Cvičiť treba stále.

To máte odskúšané?

Nie, také sa mi ešte nestalo, že by som ju týždeň nedržal. V živote. Prsty by po nej nešli samy, keby nebola vašou súčasťou. Muzikant, ktorý hudbu miluje, začne cítiť vnútorný nepokoj, keď ho odtrhnete od nástroja. To proste nejde.

Hrávate na gitarách Fender. Prečo nie iná značka?

Fender je legenda. Okrem toho - všetci veľkí gitaristi až na výnimky hrávali na Fenderoch Stratocaster. Je to univerzálna vec, krásna gitara. Leo Fender vymyslel geniálny produkt. Iné gitary, ktoré som mal, boli vždy len z neho odvodené kópie. Základom sú Gibson a Fender, ostatné gitary vychádzajú z nich.

Inak, prvého Fendera som si kúpil v pražskom Tuzexe. Hrali sme v Plzni koncert, na ktorom ma odrovnali nejakou výbušnou cigaretou, či čo to bolo. Proste mi ju niekto hodil do šatne. Bol som hluchý z koncertu, ale to bola taká morda, že som nepočul ani ďalší deň. A takýto hluchý som zbadal tú gitaru. Kúpil som ju a dobre som urobil. Odvtedy nedám na Fender dopustiť.

Čo odlišuje gitaru od gitary? Laici všetky vnímajú ako struny, telo, hmatník, páka, proste žiadny rozdiel.

No, to je zaujímavá otázka. Hoci sa dnes gitary vyrábajú strojovo, človek by si myslel, že by mali mať aj rovnaký zvuk. Ale kdeže. To je ťažké vysvetliť, musíte to počuť, tie nuansy... Tie tóny majú charakter duše. Keď zahráte, buď ten tón má, alebo nemá nosnosť, hutnosť, artikuláciu... z niektorej gitary sa dá vylúdiť viac, z inej menej. Je to ako rozdiel medzi zachrípnutým a čistým hlasom.

Súvisí to aj s cenou nástroja?

Práveže nie, niekedy sú na tom lacné gitary lepšie. Vôbec nie je nutné dať za gitaru stotisíc.

Video: Dušan Antalík o tom, že aj muzikanti musia z niečoho žiť

Platí, že ak sa kapela stane slávnou, chce mať čo najväčšiu a najdrahšiu aparatúru?

Jasné. Chcete to mať poriadne, dym, svetlá, rampy, poriadny zvuk...

Tie rampy ste kedysi Teamu údajne projektovali vy.

(smiech) Mal som na to školu, kto iný to mal urobiť? To bola doba, keď sa nič poriadne nedalo zohnať. Tak som to napočítal, nakreslil a spravili nám to na mieru. Prepočítal som to poctivo, lebo som sa bál, že to pri koncerte na niekoho spadne. Vyrobili sme taký zdvíhajúci sa trojuholník s nafukovacími písmenami s názvom kapely kdesi v kulturáku na dedine, odskúšali to a hneď sme s tým šli do Prahy na premiéru. Ono to má aj logiku, každá skupina sa chce odlišovať od bežného priemeru.

Mnohí hudobní fajnšmekri tvrdia, že dobrá hudba sa robila len v šesťdesiatych, prípadne v sedemdesiatych rokoch. Myslíte si to aj vy?

Nie. Každá doba má zaujímavé kapely a dobrú hudbu. Aj dnes ma ešte prekvapujú niektoré zoskupenia, u ktorých počujem, že prinášajú niečo nové. A nie je ich málo.

Na pódiu som sa cítil ako robot

Údajne každá slávna skupina príde do bodu, keď jej popularita začne liezť hore krkom.

Samozrejme... aj my sme prišli do stavu, že sme boli alergickí na všetky tie vrieskajúce dievčatá. Nech sme urobili na pódiu hocičo, ľudia nám to žrali.

To je príjemné, nie?

9.jpgNajskôr áno, ale potom sa to preklopí do stavu, ktorý zažili aj Beatles, že sa sami seba pýtali „načo to robíme?" Aj ja som mal obdobie, že som stál na pódiu a cítil som sa ako robot. Vedel som, že už sme všetko povedali, ale ľudia šaleli, nech by sme urobili čokoľvek. A to pre kapelu nie je dobré... človek prestáva počúvať sám seba, vezie sa v akejsi "lajne" a nevie z nej vybočiť.

Aj preto si dal vtedy Team pauzu a Paľo Habera šiel svojou cestou. Keď sa popularita preklopí za istú hranicu, začnete byť mierne arogantný, dokonca vám vyslovene začnú vadiť "fanynky". Na pódiu sme robili blbosti a ľuďom to bolo úplne jedno, žrali nás aj tak. A to už je zlé. Povedal som si, že to nefunguje, že nemôžeme hrať ako voskové figuríny. Pred koncertom človek musí cítiť akési „šimranie" v bruchu, napätie... isté obdobie sme už necítili nič, nič nám to nedávalo. Človek by mal mať predsa trému. A ja som žiadnu nemal.

Stúpali s popularitou aj vaše požiadavky na organizátorov koncertov?

Jasné. Potrpeli sme si najmä na profesionálne zázemie. Snažili sme sa pomôcť najmä tomu, aby boli usporiadatelia dôkladnejší.

Mnohí organizátori boli neprofesionálni

Myslel som skôr nejaké maniere.

Ale čo je manier? Stávali sa nám také veci, že v Olomouci sme upozorňovali na bezpečnosť, pretože sme už proste populárna a známa kapela. Odpovedali nám, že „čo chcete, my sme tu už mali Olympic a Elán, čo nám tu budete vykladať". Výsledkom bolo, že tam zvalili plot okolo haly a jedno dievča dav pretlačil cez sklenenú výplň dverí. Proste podcenenie bezpečnosti. A to bol iba prvý prúser.

Druhý bol, že pódium bolo asi päť metrov od zadnej steny s rampami a tonami aparatúry. Keď sa zhaslo, publikum bolo také nažhavené, že celé to pódium aj s nami odtlačilo tých päť metrov dozadu. Tam to na seba narazilo a svetlá doslova balansovali nad hlavami ľudí. Bolo šťastím, že nič nepadlo, lebo... Vtedy sme úplne prestali hrať úvod koncertu, lebo som myslel, že nastala apokalypsa. Keby tá rampa padla... dodnes mám z toho husiu kožu. Bol to manier, ak sme na toto upozorňovali? Koncert má byť pripravený profesionálne, z toho pramenili naše strety s organizátormi.

Poviete im, aby spravili strechu proti dažďu. Oni to urobia tak, že sa vám naplní vodou, skrúti sa to a spadne. Veď tam ide o životy. Ak sú toto maniere, tak áno, mali sme ich.

Istý čas sa hovorilo o manieroch Paľa Haberu.

Jasné, ale on bol v jednom čase tak extrémne populárny, že už bol nepríjemný nielen k cudzím ľuďom, ale aj k nám. Aj sme mu hovorili: „Paľo, poďme na zem, lebo takto sa to nedá". Ja ho chápem, veď si čosi s tou popularitou užil. Keď hráte dvadsať koncertov, niekedy vyše tridsať koncertov mesačne, pretože sa stávalo, že boli aj dva denne, tak vám to ide na mozog. Ani sme nevedeli, kde sme, kde sa vlastne nachádzame. Niekto sa nás pýtal, kde hráme zajtra, a my sme to ani netušili. Od skvelého manažéra Stana Marčeka sme dostávali rozpis, podľa ktorého sme sa orientovali.

Na čom ste najviac zarábali - na predaji CD, akciách, na koncertoch?

Asi na koncertoch.

Elán tvrdí, že na koncertoch sa zarobiť nedá.

Oni možno viac zarábajú z predaja CD, keďže sú v kuse žiadaní na pultoch. Aj my síce predávame celkom slušne, ale po revolúcii to u všetkých tak kleslo, že to nie je najzaujímavejšia položka. Ale jasné, keď má človek za sebou slušnú kariéru, nezanedbateľné sú aj tantiémy. Vydarená koncertná šnúra však prináša viac.

Koncerty teda nebývajú stratové, ako tvrdí Jožo Ráž?

Slovensko je riziková pôda, u nás je to strašne nevyspytateľné. Čechy sú stabilnejšie, aj preto sme posledné dve šnúry robili tam. Keď sme boli na Slovensku, pre mňa osobne to bolo stratové, keďže som to pomáhal organizovať. Bolo to pritom solídne, chodilo na nás od tisícdvesto do tritisíc ľudí. Ale potom padnú dva koncerty ako v Handlovej, čo je pomerne chudobná oblasť, a trebárs v Gelnici, a ste vybavení. Musíte totiž platiť štyridsať technikov, tri kamióny a podobne... Je to príliš veľký podnik na to, aby ste si mohli dovoliť zakopnúť, lebo potom to už nedobehnete. Koncerty v Čechách nejdú pod štyri až päťtisíc ľudí a to už je o inom.

Je cena, pod ktorú Team nehrá?

8.jpgÁno. Možno to vyzerá blbo, veľa ľudí povie, že nehráme, lebo sme drahí, ale nie je to tak. Pod určitú cenu nehráme, lebo to patrí k tomu. Minulý rok sme napríklad hrali nejaké festivaly. Tie však často nebývajú dobre pripravené. Napríklad v českom Třinci to bolo doslova zúfalé. Keby sme neboli takí otrlí profíci, tak ideme do kolien. Opití technici, bordel.... predstavte si, že máte na pódiu okrem malých aj veľké, dvakrát dvetisícwattové odposluchy. A zvukár vám tam naplno „nacvakne" basu. Chvíľu to bola taká morda ako výstrel z dela a potom to chrčalo, lebo to spálilo repráky. Tam už ide doslova o sluch.

Povedali sme si teda, že festivaly nie sú našou cestou. Okrem toho - na festival príde sedemtisíc ľudí, ktorí neprišli kvôli nám, ale kvôli množstvu iných kapiel. V Prahe príde desať až trinásťtisíc ľudí len na nás samotných. Načo to teda máme robiť? Pritom festivaly mám rád, na niektorých sme si naozaj dobre zahrali.

Mnohým muzikantom sa vďaka popularite rozpadajú rodiny. Neobišlo to ani Team. Prečo je to tak?

Máme to tak všetci, ja som tretíkrát ženatý, našťastie je už teraz všetko v pohode. A prečo? Je to spôsobené všetkým možným - sexom, drogami a rockenrolom. (smiech) To patrí k tomu. Sláva proste ničí súkromie. Za obdobie, čo Team hrá, sme strávili na hoteloch akoby tri roky v kuse. Je teda jasné, že váš život nemôže byť potom normálny. Po dvadsiatich dňoch na šnúre prídete domov na nejaké tri dni, ktoré strávite v akomsi medzipriestore, rodina na vás pozerá, vy na ňu a zase odchádzate. Ako to môže fungovať? Na toto sme trpeli celá kapela. To je daň za muziku.

Vekom a skúsenosťami sa dá nájsť mechanizmus, ako mať muziku i rodinu?

Jasné... časom to príde. My sme si stále uvedomovali, že rodina je dôležitá, ale priority sa otočia až neskôr. Muzikant príde do stavu, keď si uvedomí, že už spoznal vypredané haly, že hral všade, kde chcel, ale ostal sám. Proste vytriezvie. Je to sínusoida... žiadna kapela nie je len hore, treba byť pripravený aj na pád. Zažíva to každá kapela.

Nechýba vám dnes „teammánia" či „haberománia"?

Nie, to je zákonitý proces. Kedysi sme nastúpili my, po nás prídu ďalší. Preto sme si teraz spravili džezrockovú zostavu, lebo si chceme zahrať aj len tak, pre radosť... Stále je to o muzike. Jasné, že Team pokračuje, že sa snažíme implantovať do našej tvorby súčasný "sound". Nech urobíme čokoľvek, vždy to bude klasický Team. Paľov hlas identifikuje kapelu, máme istý spôsob skladania a aranžovania, ktorý už nedokážeme zmeniť, akurát používame iné výrazové a zvukové prostriedky. Je to nevyhnutnosť, pretože by nás nebavilo hrať rovnako ako v roku 1990.

Na texty som zmenil názor

V čom je Team podľa vás dobrý?

Myslím, že sme výborní autorsky. A veľmi dobre hráme naživo. To je všetko, čo kapela potrebuje.

Mnohí oceňujú vokály.

7.jpgTak áno, tie sme mali výborné už aj pred Paľom. Ovplyvnili ma v tom dve veci - v časoch, keď sa formovalo moje hudobné cítenie, boli vokály silnou zbraňou kapiel od Bee Gees až po Yes. Tie boli nádherné. Porušovali sa pravidlá, spievalo sa v paralelných kvintách a kvartách, mňa to proste fascinovalo. Tou druhou vecou bola martinská kapela YPS, ktorá to robila vokálovo skvele. A tak som chalanom v Teame hovoril - takto sa to dá, cvičme. A fakt sme na každej skúške poctivo cvičili a spievali. Paľo vlastne prišiel k hotovým vokalistom. Pritom to nie je sranda, dobre spievajúcich kapiel je málo. A zlý vokál je voľačo otrasné.

Vy sám ste sa pred rokmi vyjadrili, že kašľať na texty, tie nie sú dôležité, aj tak je to pri rocku vždy len „on, ona a sex". Myslíte si to stále?

Texty som vždy trochu podceňoval, ale už som zmenil názor. (smiech) Vtedy to však nebol len môj pocit. Kedy som to povedal?

V roku 1995. Pritom Team nebol z tých, ktorý by podceňoval texty.

Veď to, mali sme a máme výborných textárov. Hlboko sa skláňam pre Danielom Hevierom a Petrom Uličným, ktorí nám urobili strašne veľa práce. Pritom ja by som v súčasnosti naozaj textárom byť nechcel. Také osobnosti ako Boris Filan, Kamil Peteraj, Uličný a Hevier tak vybrali banku slovenskej poézie, že už je ťažké niečo dobré napísať.

A čo Vlado Krausz, ktorý píše texty pre I.M.T. Smile a iných?

Ten sa mi náhodou páči, je to veľmi talentovaný človek.

Aké slovenské kapely beriete?

Pehu s Katkou Knechtovou. Do chvíle, keď ich začali hrať, som si myslel, že naše rádiá sú totálne hluché. Katku sme stretli asi rok predtým, ako prerazili, a povedali sme jej, že ak by to nevyšlo u nás, nech to skúsi v Čechách. Robí totiž kvalitnú muziku. A darí sa jej u nás, aj v Čechách. Ja mám rád kapely s talentom.

Čo Desmod?

Tí sa mi páčia, lebo majú strašnú silu a Kuly je výborný spevák. Chvalabohu, že tu je skupina, ktorá hrá gitarový poprock. Takých by tu bolo treba viac.

No Name?

To sú veľmi talentovaní ľudia, ich piesne majú silu. Čechy im ležia pri nohách.

Kritici ich napádajú za infantilné texty a rýmy za každú cenu.

Tí kritici sa mi nepáčia. No Name má svoju filozofiu a svoju vlastnú poéziu, ktorá mi nemá prečo vadiť. Je to pokračovanie slovenskej poprockovej reťaze - Elán - Team - Tublatanka - No Name. Proste sú dobrí a kritici nech si hovoria, čo chcú. Je to jedna z posledných veľkých kapiel, ktorá vypredáva v Čechách štadióny. Kedy je slovenská pieseň nosná? Keď ju dáte do rádií v Čechách a chytí sa. A tým nemyslím umelé vyrábanie hitov, že vás niekto dvadsaťkrát denne umelo omieľa vo vysielaní. Potom to dopadne tak, že si kapela myslí, aké má hity, ale spraví šnúru a príde na ňu dvesto ľudí. To sa pritom bežne stáva našim súčasným hviezdam. No Name - opakujem - vypredáva české štadióny.

Ako hodnotíte staré gardy typu Žbirka, Elán, Tublatanka...?

Nepopieram, že Elán bol jedným z našich vzorov, čo sa vedenia šou týka, Tublatanka začínala asi štyri alebo päť rokov pred nami. Udávali nám svetlo a smer, ako sa ďalej uberať. A Žbirka je Žbirka, ten vie, ako na to, ako sa predať. (smiech)

Mnohí súčasnú Tublatanku kritizujú, vraj to už nie je to, čo bývalo v trojke Ďurinda, Horváth a Černý.

U nej by som prijal možno ešte modernejší "sound", ale tých chalanov mám rád, sú to moji kamaráti, zarytí rockeri. Robia to tak, ako cítia. My sa asi snažíme byť ešte modernejší.

Team kedysi označili za takzvaný „socpop". Urážalo vás to?

Ono to bolo zaujímavé, pretože nás tak označovali, a pritom sme v tom socializme boli známi možno rok. Po návrate z Anglicka v lete 1989 prišiel november a vhupli sme do toho marazmu, ktorý sme prekoncertovali až do roku 1994. Čo mám robiť? Narodil som sa za socializmu, kapela sa formovala pri konci tej éry, čo s tým spravím, keď nás tak niekto označí? Mohol by som mu odpovedať - veď potom prišla doba, keď každý mohol ukázať, čo vie, či na to má. My sme ukázali. Potvrdili sme, že sme dobrí.

Video: Dušan Antalík o dobe, v ktorej prišiel do módy dancefloor

Rockeri majú zväčša dlhé vlasy, na koncertoch sa nechávajú ofukovať ventilátormi. Vy ste bez vlasov. Neštvalo vás to?

(smiech) Vyslovene ma to sralo. Jasné, že som chcel háro, ale muzika nie je len o tom. My sa na pózy a štylizácie nehráme. A možno chvalabohu, že tie vlasy nemám, lebo keď vidím naše staré klipy, až na pár výnimiek sa za seba až tak strašne nehanbím.

Vytočilo ma SME

Má Team pesničky, za ktoré sa dnes hanbíte? Habera sa kedysi vyjadril, že nemusí skladbu Lietam v tom tiež.

To hej, ja z nej tiež nie som nadšený, bola to taká prvoplánová vec. Takých skladieb je viac, ale vyslovená hanba to zase nie je. (smiech)

Často vás štvali médiá?

Mňa raz vyslovene vytočilo práve SME, kde nejaký váš chalan napísal, že pri jednom albume sme najskôr mali sponzora, vymyslený projekt a až potom sme robili muziku. To bola vyslovená kravina. Ale to bola výnimka, nás nemá moc čo štvať. Skôr Paľa Haberu. On je vďaka mnohým veciam k novinárom uzavretejší a tvrdší, lebo naňho číhajú aj za kontajnermi... Ani sa mu nečudujem. Veď fotky, na ktorých ho vídavam, boli len o tom, ako nakladá kočík do auta, a podobne. To je vyslovene smiešne. Môžeme spraviť neviem aký hit, ale o tom písať nebudete. Všetkých zaujíma, kto je teraz čia manželka, ako bývame a podobne. Bulvárnych novinárov zaujímajú prúsery a blbosti.

Nikdy vás nemrzelo, že ste len v pozadí a lídrom je Habera?

Nie. Frustrujúce to bolo iba vtedy, keď vyšla jeho prvá sólová platňa. Team bol na vrchole slávy, mali sme vonku tretí album a on si to dobre načasoval aj s Julom Kinčekom. Vtedy sa ma to dotklo, akokoľvek som sa tomu bránil. A aj preto na štvrtom albume, i keď na ňom boli aj hity, cítiť v Teame krízu. Nechceli sme sa rozísť, experimentovali sme a dopadlo to nie celkom ideálne. Celá kapela sme vtedy Paľovi tú sólovku zazlievali. Ale bolo to normálne, Paľo cítil pretlak, musel to spraviť. Zaujímavé je, že taký Jožo Ráž to nikdy nespravil, za čo ho obdivujem.

Habera pri sólovkách ulietava k sladším veciam, ako hráva Team. Nemal tendenciu pretlačiť to aj v kapele?

Tú tendenciu má dodnes. (smiech) Pre mňa je to vždy taký tichý súboj.

Kto ho vyhráva?

Zdravý rozum. Vždy sa nejako dohodneme.

Vám sa nepáčila ani Severanka. Práve pre sladkosť.

No vidíte, dnes ju hrám celkom rád. (smiech) Je to citlivá a krehká pieseň, vtedy som ju asi dobre nechápal. Paľo vtedy doniesol ešte jednu, dokonca krehkejšiu skladbu. Tak sme sa o nej pohádali, že od zlosti hodil o zem stojan na mikrofón. Ale takým spôsobom, že sa zapichol do podlahy a nevedeli sme ho vytiahnuť.

Ako sa teda rozhodovalo, ktoré skladby pôjdu na album?

Hlasovali sme. Každý doniesol svoje veci, bolo ich okolo tridsať, púšťali sme si ich v hotelovej izbe a dávali sme im body.

Nestávalo sa, že ste hlasovali najmä za kamarátovu skladbu?

Nie, v tomto sme boli veľmi tvrdí. Potom boli aj výčitky, že „Vidíš? Ja som hlasoval za tvoju pesničku, ty za moju nie, si pekná kurva". (smiech) Kapela je kompromis - výslednica pováh, osudov a ambícií.

Po filme Fontána pre Zuzanu 2, v ktorom hral aj Habera, s vami začal chodiť na šnúry Ibrahim Maiga. Šoumen na rockových koncertoch bol správnou voľbou?

18.jpgVoči Fontáne som mal výhrady, ale Ibi Maiga bol o inom. Vtedy mal existenčné problémy, po filme vlastne nemal žiadny džob. Tak sme si povedali, že chalana je škoda. Vzali sme ho teda ako hosťa a vzniklo z toho dobré priateľstvo. Vozili sme ho dva roky po šnúrach, bol veľmi populárny, bola s ním hrozná sranda. Stal sa takou sudičkou kapely, bol taký čestný, keď bol problém, vždy sa postavil na stranu cti, snažil sa zmierňovať naše trenice... Dodnes ho máme veľmi radi. Trochu mi však vadilo, že sa z tých koncertov stáva akási estráda, a tomu som chcel zabrániť. Telom aj dušou som totiž rocker.

Ste spokojný s tým, čo sa hráva v našich rádiách?

Nemusia hrať gitarovú muziku, aby som mal rád naše rádiá. Stačí, keď z toho cítim talent. Ale toho býva málo. Poznáte Komajotu? Nová prešovská kapela... čosi fantastické. Po dlhom čase ma niekto opäť pozitívne šokoval. Ale rádiá sa tu hrajú najmä na to, že „hráme iba hity". Pritom niekto ich najskôr musí vyrobiť. Strašne ma štve, že z albumov sa hrajú vždy iba jedna, dve veci. Načo potom robíme ten zvyšok? To je čo, omáčka?

Šli by ste do poroty SuperStar?

Ja asi nie. Ale neodsudzujem to, vznikla kopa dobrých spevákov ako Peťo Cmorik, Zdenka Predná... Ale za ideálnu cestu pre muzikantov považujem tú našu - vyjsť z garáží a pivníc, dedinských kulturákov... treba sa vyhrať a získať vlastný ksicht. „Superstaristi" vpadnú do šoubiznisu bez skúseností a o to to majú ťažšie, aby potom neskĺzli tam, kam nechcú. Okolo nich sú producenti a vydavateľstvá, nasmerujú ich smerom, ktorý im nesedí... Ja by som to nemenil. Kde je tam sloboda?

Aká vlastnosť sa v šoubiznise nenosí?

Úprimnosť. V ňom je všetko neúprimné. Mám tam ale aj dobrých kamarátov ako trebárs Joža Ráža, ktorý sa vždy správal tak, ako to cítil. Jožo je jeden charakterný človek. No a samozrejme chalanov z kapely vrátane Paľa Haberu, ktorý je názorovo stály a férový, či chlapcov z No Name.

Čo teraz chystáte?

Jedenásty radový album Teamu, ktorý bude popovejší. Predchádzajúce dve CD boli dosť tvrdé, teraz zmäkčíme. Veľa priestoru na ňom dostane Paľo. Postavil skvelé štúdio v Prahe a dosť sa s tým hrá. Bude to súčasné a o dobrých pesničkách. Vyjde to koncom októbra a pôjde o naše ďalšie dobrodružstvo. Robíme to veľmi zodpovedne, pretože nechceme sklamať ľudí.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Dušan Antalík v prepise nič nezmenil.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

V pondelok si prečítajte rozhovor s Gyulom Veszeleim, predsedom Úradu na ochranu osobných údajov.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Fakty o batériách, ktoré ste nevedeli
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  4. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  5. Bývanie v meste predlžuje život
  6. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  7. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  8. Let s americkou astronautkou na ISS
  9. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  2. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  3. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  6. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  7. Let s americkou astronautkou na ISS
  8. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  9. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  10. Bývanie v meste predlžuje život
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 28 794
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 18 555
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 13 407
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 11 281
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 389
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 191
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 7 795
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 525
  9. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 481
  10. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 6 937
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu