Mám 68 rokov, no bez počítača by som si nevedel predstaviť ani môj pracovný čas, ani čas voľna. Na počítači píšem, na počítači sa zaoberám matematikou, pomocou počítača komunikujem s rodinou, so študentmi, so svetom. Vďaka počítaču sa môžem neustále vzdelávať.
Obyčajne, keď končím neskoro v noci, spomeniem si na niektorého významného výtvarníka a pozriem si jeho práce na webových strán– kach. Cez internet sledujem, čo je nové vo vede. Ak mi syn, ktorý žije v Japonsku povie (naživo cez internet), že sa s manželkou idú pozrieť na ostrov Okinawa, prezriem si Okinawu takmer ako z lietadla. Keď sme sa s manželkou rozhodli, že sa na spiatočnej ceste z Japonska zastavíme v hlavnom meste Taiwanu Taipei, pozrel som si na internete hotel, v ktorom budeme bývať i hlavné kultúrne pamiatky v meste.
Pre mňa je však hádam najdôležitejšia možnosť prezentovať na internete svoje literárne práce. Za dva roky si moje poviedky, úvahy, spomienky, poéziu, úryvky z divadelných hier, ale aj fotografie a kresby na www.blog.sme prečítalo a pozrelo moje stránky viac ako 400 –tisíc návštevníkov z celého sveta. A čo je naj– krajšie, každý, kto z nich chcel, mohol mi spätne vyjadriť svoje pocity a postrehy.
Na počítači strihám filmy, upravujem a archivujem fotografie. To všetko som sa naučil až v penzijnom veku. Nemajte strach. Moja žena našla cestu k počítaču asi pred tromi rokmi. Teraz ho využíva pracovne i desať hodín denne.
Ja sám pracujem na počítači približne desať rokov. Sme nerozluční priatelia.
Autor: Marián Minárik vysokoškolský pedagóg
