25. september

No, ale s tými dievčatami neklamal, hneď vyhliadol dve také sýkorky (zase taký jeho výraz), čo sa držali per pazuch, a pustili sme sa za nimi. Ja som bol ticho, ale on hneď, že kam sa ponáhľajú, veď už majú fraj, a či by sa nešli s nami prejsť, keď je tak pekne, a podobné šmé. Hovoril chvíľu po maďarsky, chvíľu po nemecky, ba raz či dva razy povedal niečo aj po slovensky, ale neviem čo, lebo ja tú reč vôbec neovládam.

Ony sa najprv len chichúňali, ale potom sa jedna otočila a prezrela si nás – musím povedať, že dosť bezočivo. Šli sme ďalej za nimi a ony sa začali zhovárať akože medzi sebou, ale platilo to na nás, že aha ho, aký zvedavý!, to keď Kracsenics povedal, že či aj bozky majú také sladké ako tie cukríky, čo vyrábajú, a potom zasa že ten druhý, to akože ja, je nejaký hanblivý, asi si odhryzol jazyk, a ani neviem ako, o chvíľu už Kracsenics kráčal vedľa tej bezočivej, no a ja som sa pridal z druhej strany k tej drobnejšej. Bola taká do ryšava a na nose mala pehy, ale celkom jej to pristalo.

Nemôžem to tu všetko rad radom opisovať, zabralo by to veľa miesta a mnohé si ani nepamätám, lebo som bol akýsi pomýlený a stále som musel myslieť na to, aby som Kracsenicsa oslovoval Fredi a že sa učím za predavača, hoci na to nakoniec vôbec neprišla reč, ale naozaj išli s nami, to by som nikdy nebol veril, po takej poľnej ceste hore na kopec a tam sme sa usadili v kríkoch nad jednou záhradou, bolo stade vidieť na tú ich fabriku a nič iné mi neprichádzalo na um, tak som sa trochu vypytoval – zhovárali sme sa po nemecky, ona hovorila miestnym krakslhuberáckym nárečím, ktoré sa podobá viedenskému, len pritom tu a tam skomolila slovo – ako sa im tam robí a tak (vraj môžu zjesť koľko chcú tých cukroviniek, čo vyrábajú, ale to sa mi nechce veriť, lebo by všetci stále jedli a nič by nevyrobili), až kým Eržika, tak sa mi predstavila, neukázala hlavou na Kracsenicsa s tou jeho, ktorí sa už cmukali rozvalení v tráve, a neopýtala sa, či my budeme len tak sedieť alebo čo. To mi úplne vyrazilo dych, veď ja som doteraz okrem mamy a sestier pobozkal iba jednu sesternicu, aj to len tak rodinne, ale úplne cudzie dievča? No ale ona natrčila tvár, zblízka tie pehy vyzerali, akoby jej niekto posolil nos, a naozaj, keď sme sa pobozkali, aj ústa mala slané, vôbec nie sladké od tých cukríkov, ako si myslel Kracsenics. Bolo to také zvláštne, celkom iné ako so sesternicou, lenže potom mi začala pchať do úst jazyk, a to sa mi protivilo, lebo to je veľmi nehygienické, miešať si sliny (ja sa ani nenapijem z toho istého pohára ako Annemarie alebo Róza), a tak som sa odtiahol.

Vtedy mi chytila ruku a položila si ju na prso, teda, pravdaže, na šaty, tam kde ženy majú prsník, ale cítil som pod šatami taký mäkký hrboľ, keď som trochu pritlačil, tak uhýbal, a aj takú bobuľku som cítil, lenže potom som sa zľakol, lebo mi začala dýchať veľmi nahlas do ucha, že hu-hu-hu. Nevedel som, či nedostane nejaký záchvat, ako niekedy mama, tá vtedy tiež tak dýchala – ešte mi tu zamdlie, a čo potom?

Kukol som ukradomky na Kracsenicsa, ale ten bol otočený chrbtom a sotva som veril vlastným očiam: rukou šmátral bezočivej pod sukňou! A ona si to nechala! To už bolo na mňa priveľa, vstal som a začal som sa oprašovať, potom sa zdvihla aj Eržika a zakričala na tú druhú, že či už nepôjdu. Dolu pri hlavnej ceste sme sa rozlúčili a Kracsenics im nasľuboval, že na ne čoskoro, možno už aj zajtra, pri fabrike zasa počkáme. Ja teda nie, so mnou nech neráta!

Tie robotníčky, to je zato zvláštna fajta. Viem pochopiť, že keď žena muža veľmi miluje, tak mu dovolí všelijaké tie veci, tie šmátračky a tak, lebo je pre neho ochotná urobiť všetko na svete, aj zomrieť. Ale tieto dve nás vlastne ani nepoznali, takže o láske nemôže byť reči, a predsa! A aj ten Kracsenics – nebojí sa, že chytí nejakú chorobu? Musím povedať, že ja sa kvôli tým slinám dosť znepokojujem. Čo keby som dostal chrípku alebo suchoty?

A ešte jedno ma trápi: včera som tete Mitzi prvýkrát zaklamal. Povedal som, že sme mali v škole atletické popoludnie. Myslím, že mi uverila. Dobre, ja viem, klamať sa nemá, ale keď už, človeka poteší, že to robí šikovne.