O tie pravé mýty bol záujem odjakživa a dnes sme svedkami vynikajúceho projektu. Britské vydavateľstvo Canongate sa rozhodlo na prelome rokov 2005-2006 založiť edíciu Mýty, v ktorej by ďalších 35 svetových vydavateľstiev vydávalo prerozprávané mýty svojich krajín. V tejto súvislosti organizátori hneď oslovili niekoľkých významných spisovateľov sveta a prvé tituly už vyšli.
Do akcie sa zapojil aj český autor Miloš Urban (1967) novelou Pole a palisáda: mýtus o kněžně a sedlákovi(Argo, Praha 2006), v ktorej rozvíja známu českú povesť o kňažnej Libuši, založení mesta Prahy a začiatkoch rodu Přemyslovcov. Zdôrazňujem sloveso rozvíja, lebo sám autor hovorí, že jeho novela je vedome ahistorická, a s najkrajším českým mýtom a jeho hrdinkou pracuje ako s voľne fabulovateľnou látkou. Mýtus teda nevyrozprával, ale iba sa oň oprel, obohatil a doplnil ho o nové momenty, ktoré v iných verziách látky nie sú. A treba povedať, že práve námet Libuše bol v českom písomníctve a umení veľmi frekventovaný (Kosmasova kronika, Smetana, Fibich, Jirásek, Aleš, Myslbek).
Urban napísal už niekoľko kníh, nie je teda nijaký začiatočník a s historickou látkou má tiež svoje skúsenosti (próza Poslední tečka za Rukopisy). Pri najnovšom diele využil nielen český mýtus, ale vniesol doň aj mýty inonárodné či aspoň mená ich hrdinov, a tak vznikol podľa jeho slov „pantheon slovanských božstev“. Jeho novela je až preplnená bogmi a ďasmi, ktorí zasahujú do diania, všetko chcú kaziť alebo naprávať, stelesňujú dobro a zlo.
Ide o to, že vládca Čechov Krok je už príliš slabý na svoju funkciu a potrebuje nástupcu. Manželka Svanta mu zomrela, má tri dospelé dcéry, z nich najmladšia Libuša má osemnásť. A práve ona sa po mnohých hádkach, sporoch, veštbách a nedorozumeniach stane kňažnou Čechov.
Urban sa sústredil na opis cesty k Posvätnej hore, ktorú Libuša absolvuje na koni popri lesoch, riekach a poliach. Cesty dosť dobrodružnej i romantickej a pre čitateľa značne zdĺhavej, lebo autor potrebuje dej a márnotratne narába s princípom času a s rozličnými prekážkami na tejto púti.
Libuša nakoniec zbadá Přemysla, ako orie pole, a z tohto osudového stretnutia nakoniec vznikne medzi nimi aj osobný vzťah. Zakončí ho korunovácia Přemysla Oráča na vládcu, keďže Libuša sa koruny vzdá v prospech svojho manžela. Pri tomto rituáli prednesie Libuša svoju povestnú vetu, ktorú poznáme aj v trochu inej verzii: „Vidím velké město Čechů, jehož sláva sa vzedme a dotkne se hvězd“, a potom dodáva, aby sa rieka, ktorá tadiaľ preteká, stala prahom medzi nezlúčiteľným svetom muža a ženy, pričom „podle prahu ať se to město nazývá“.
Libuša v Urbanovej próze predstavuje silnú, rozhodnú, ale aj jemnú ženu, no autor ju neheroizuje takisto ako ani ostatné postavy okrem toho rákoša bohov. V tejto knihe niet nacionálneho chvastúnstva ani umelej pýchy na minulosť. Ozvláštňujúco pôsobí archaizujúci jazyk a zmysel pre poetickosť situácií. Novela Pole a palisáda sa vďaka spomínanej edícii dostáva do silnej medzinárodnej konkurencie, v ktorej však môže svojimi literárnymi kvalitami obstáť.
