The UCL School of Slavonic and East European Studies je už niekoľko rokov súčasťou prestížnej University College London a zároveň jednou z najväčších inštitúcií zaoberajúcou sa slovanskými štúdiami na svete. Pôsobí na nej množstvo slovanských aj neslovanských učiteľov, viacerí sú lektori, takže v ponuke je celkom pestrý výber jazykových kurzov. O študentov nie je núdza, okrem Slovanov sa tu nájde aj dosť Neslovanov, dokonca Američanov.
Skúma sa tu región strednej, východnej a sčasti aj južnej Európy zo všetkých možných hľadísk. Naozaj je z čoho vyberať. Je jedno, či vás baví literatúra, sociológia, či história, prídete si na svoje. Za zmienku stojí, že literárne texty sa čítajú prevažne v pôvodnom jazyku, takže neslovanským študentom sa zíde dobrý slovník. Dodnes mi nie je celkom jasné, ako možno čítať Máchov Máj alebo Hlaváčkovu Mstivou kantilénu s minimálnou znalosťou češtiny. Že sa to dá, dokázali eseje a simultánny preklad priamo na hodine, ktorý bol obdivuhodným výkonom mnohých študentov.
Profesor Robert B. Pynsent, kľúčová postava pre bohemistiku a slovakistiku, je pán v rokoch, nosí mašľu okolo krku, sivé vlasy a škatuľku mne neznámych cigariet, ktorými ma neúnavne ponúkal tvrdiac, že fajčenie je dobré na môj kašeľ. V obrovskej budove mu patrí malá miestnosť naplnená až po okraj českou a slovenskou literatúrou, slovníkmi a podobne. Ozaj dobrý výber. Od Kukučína k Tatarkovi a ďalej k Hrabalovi a Havlovi a potom späť k stredovekej ľúbostnej lyrike.
A tak v srdci Londýna vzniká malý česko-slovenský ostrov. Nehovoriac o knižnici, kde som našla hádam viac slovenskej a českej literatúry než v knižnici slovanského seminára bratislavskej Filozofickej fakulty. Treba povedať, že česká a slovenská literatúra sa tu skúmajú skutočne na odbornej úrovni, ale so srdcom, žiaden akademický chlad nehrozí. To platí tak o učiteľoch, ako aj o študentoch bohemistiky a slovakistiky, ktorých síce možno spočítať na prstoch dvoch rúk, ale niet sa čo čudovať, taký česko-slovenský žart ich nevyjde lacno.
Býva tu dobrým zvykom, že študenti a učitelia sa pravidelne stretávajú aj čisto neformálne, mimo akademickej pôdy. Tieto príjemné česko-slovenské stretnutia sa konajú raz týždenne, voľnej debate predchádza krátka prednáška o vybranom diele českej alebo slovenskej literatúry. Pekné je, že prednášať môže tak učiteľ, ako i študent. Vzťah učiteľ - študent sa tu chápe trochu inak, akoby uvoľnenejšie alebo lepšie povedané partnersky. Takže učiteľ i študent majú rovnaké právo namietať, pýtať sa a polemizovať, ktoré aj hojne využívajú.
Na postoji profesora Pynsenta k slovenskej a českej literatúre sa jasne odráža jeho neslovenská národnosť. Nemusí sa snažiť o pestovanie národnej hrdosti, a tak si s pokojom vyhlásil takú „kacírsku“ myšlienku, že slovenská stredoveká literatúra vlastne neexistuje, pretože nebolo slovenčiny, čo to v praxi znamená asi toľko, že slovenská literatúra začína jestvovať asi koncom 18. storočia, keď sa slovenčina pre časť spisovateľov stala literárnym jazykom. Chcelo sa mi najprv zaprotestovať, lenže profesor Pynsent sa len usmieva.
Autor: Hedviga Turanská (Autorka študovala v Londýne)
