Izraelčania sú pobúrení.
Novinár z britského magazínu New Statesman si dovolil prirovnať letné tábory izraelskej armády pre tínedžerov k výcvikovým táborom Islamského džihádu.
To už je pre Izraelčanov príliš. Sú zvyknutí na to, že svet ich považuje za militantných, že o Izraeli hovorí ako o vojenskom štáte, ale prirovnanie k teroristom neznesú.
Izraelská armáda o sebe vyhlasuje, že je najhumánnejšia na svete a tento pocit sa jej podarilo infiltrovať aj do významnej časti populácie.
Problémom však je, že v krátkych a povedzme si, často povrchných šotoch spravodajských televízií po celom svete, to už s tou humánnosťou tak ružovo nevyzerá. Generalita by si asi na svoju prezentáciu mala vymyslieť iný prívlastok.
Spájať armádu s humánnosťou je totiž silne ošemetná záležitosť. Zdá sa mi však, že Izraelčanom také označenie ich ozbrojených síl celkom vyhovuje.
Teda tým Izraelčanom, ktorí nepatria k pacifistom, silným ľavičiarom či členom všemožných „aktivistických" spolkov. Pre nich je armáda vred na tvári Izraela.
Ostatní na ňu občas pohundrú (hlavne na generálov, vojakov ľutujú), ale inak sú radi, že ju majú.
Izraelčania, ktorí sú takmer všetci vojakmi - záložníkmi, tiež obdivujú vojenské ceremónie.
Prehliadky, odovzdávanie zástav, vyznamenávanie hrdinov. Všetky tieto záležitosti ukazujú televízie (nielen verejnoprávna) v priamych prenosoch a hlavnom vysielacom čase.
Napríklad, tento týždeň vyznamenávali vojakov a dôstojníkov druhej libanonskej vojny. Mladíkov, aj starých chlapov. Mužov, čo zachránili kamarátov, riskovali pre iných, vrhali sa do nebezpečenstva.
Celá dramaturgia bola postavená až tak, že pár ľudí to mohlo aj dojať. A nielen príbuzných vyznamenaných, ktorým tiekli slzy hrdosti a asi aj úľavy, že ten ich to šialenstvo prežil.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
