Prichádzate na festival Cinematik ako úspešný producent filmu Životy tých druhých, ktorý zobrazuje, ako fungovala Stasi vo Východnom Nemecku. Očakávali ste, že si odnesie Európsku filmovú cenu aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film?
„S cenami sme vôbec nerátali. Úspech sa v tejto oblasti nedá plánovať. A už vôbec nie pri takej náročnej a vážnej téme.“
V Nemecku vládne už dlho pocit ostalgie, smútku za komunistickou NDR. Na tejto vlne sa zviezol aj film Good Bye, Lenin! Neobávali ste sa toho, ako prijme nemecká spoločnosť váš film, ktorý zobrazuje komunistickú éru vážne, s komplikovanými vzťahmi a morálnymi postojmi, ktoré k nej patrili?
„Good Bye, Lenin! sa vyrovnal s témou komunizmu veľmi elegantne, šarmantne a s humorom. Nám sa zdalo, že už prišiel čas na to, aby sme sa jej venovali aj vážne. No keď sme hľadali finančných partnerov, dostali sme dobrú radu: Urobte z toho komédiu.“
Nezobrali ste si ju k srdcu?
„Tým by sme film znásilnili. Ale taká bola atmosféra - nemecké komédie fungovali, drámy nie.“
Nie je ostalgia v nemeckej spoločnosti, ktorá sa prejavuje aj vo filmoch, nebezpečná?
„Je. Slnečná alej aj Good bye, Lenin! zašli trošku ďalej, keď melancholicky oplakávali staré dobré časy. Taký prístup nie je veľmi oprávnený. No bolo dobré, že sme sa začali približovať tejto téme aspoň na komediálnej úrovni. Možno inak by sme sa k nej nedostali.“
Takže film Životy tých druhých prišiel v správnom čase?
„Áno, pätnásť rokov po zmene nebolo ani príliš skoro, ani príliš neskoro.“
Načasovanie Životov tých druhých nebolo presné len v Nemecku, ale aj v Európe a v Hollywoode. Prečo nám teraz téma tajnej služby Stasi tak rezonuje?
„Je to univerzálny príbeh. Môže zaujať každého, kto má prístup k mocenským štruktúram. Napokon, každý v spoločnosti pracuje v mocenských štruktúrach. Sú tu paralely aj s vývojom v Amerike a téma sa týka tiež východného bloku. Okrem kritiky systému prináša film aj jednoduché emocionálne posolstvo. Systémový ideológ sa zamiluje do ľudskosti a to je univerzálne.“
Životy tých druhých majú byť znova nakrútené v Hollywoode. Zaujal tamojších tvorcov film aj preto, že téma tajných služieb je v dnešnej Amerike veľmi horúca?
„Áno, je tam teraz aktuálnejšia než hocikedy predtým.“
Hollywoodský remake veľakrát filmu uškodil. Nebojíte sa toho, čo z filmu Životy tých druhých zostane?
„Pôvodné filmy sú vždy lepšie než hollywoodske remaky. Ak mám byť celkom úprimný - náš film netreba znova nakrútiť. Je dobrý taký, aký je. Ale tak funguje Hollywood, vždy sa snaží naskočiť a prilepiť na úspech iných filmov.“
Téma víkendového workshopu na Cinematiku je vývoj národných filmov pre medzinárodný trh. Čo poradíte slovenským producentom?
„Slovenský národný trh nepoznám tak dobre, aby som mohol dávať konkrétne rady. Všeobecne platí, že najskôr treba získať renomé doma. Keď chcete spolupracovať so zahraničným producentom, pregoogluje si vás a ak nenájde úspechy na národnom trhu, tak vám bude ťažko dôverovať.“
Dajú sa porovnávať podmienky na produkciu filmov v Nemecku a na Slovensku?
„S dobrým scenárom a dobrými hercami sa aj v ekonomicky slabšej krajine môže produkovať dobrý film. Často netreba obrovské financie. Aj produkcia Životov tých druhých stála menej ako produkcia priemerného nemeckého kinového filmu. Taký film by bol bez problémov produkovaný aj tu.“
Myslíte?
„Áno, talent iste máte, techniku a hercov tiež a na postprodukciu takéhoto filmu naozaj veľa nepotrebujete.“
Pri produkcii filmov si aj na Slovensku vypomáhame zahraničnými koprodukciami. Nie je pre filmové umenie nebezpečné, keď koproducenti presadzujú svoje záujmy a scenár sa začne prispôsobovať ich želaniam?
„Samozrejme, čím viac producentov je na lodi, tým viac musíte brať ohľad na tvorivé priania kolegov. Súvisí to s dôverou a so snahou o porozumenie. Ak si každá strana presadzuje svoje, vznikajú europudingy. Snažia sa kultúrne prepojiť európske krajiny, ale pritom chýba im duša. Film musí mať vlastnú tému, dušu a kreatívnu víziu. Tá pochádza od režiséra, nie od producenta. A režisér je, vďaka bohu, spravidla len jeden.“
