Soboty a nedele sú rovnaké ako bežné dni. Varím, upratujem, povysávam, sem-tam vytepujem, obsluhujem hostí, musím vyniesť hore zásoby a zniesť dole smeti. A všetko si robím sám, iba teraz v lete mám dvoch brigádnikov.
Každý deň sa zobudím ráno okolo piatej a začnem pripravovať jedlo. Ale niekedy si postavím na varenie aj v noci. Potom sa priebežne budím, aby mi nič neprihorelo. Celú noc mám zapnutý televízor a keď sa zobudím, vždy sa čudujem, ako film pokračuje. Každý deň varím základné jedlá ako guláš, fazuľovú a iné polievky. Turistov je stále veľa, zásoby sa rýchlo míňajú. Keď ráno zistím, že mi niečo chýba, musím ísť dole na nákup. Ale nakupovať chodím prakticky každý deň. Aj znášať dole smeti treba. Niekedy si v zime predtým, ako prídu hostia, idem zalyžovať do Lomnického sedla. To ma vždy povzbudí a dobre naladí. No a potom celý deň obsluhujem hostí do takej šiestej-siedmej. Potom upratujem, okolo chaty je stále čo robiť. Končím asi o polnoci, keď musím chatu zabezpečiť.
Na chate som počas roka sám, bez pomocníkov, ale nie je mi smutno. Vždy sa niekto známy zastaví a turistov je počas sezóny veľa. Najmä Poliakov a Čechov, aj našich, ale chodia z celého sveta. Teraz tu bola skupina Japoncov, ktorí si ma vyhľadali, lebo ma videli v nejakých japonských novinách. Minule tu boli zase Austrálčania, ktorí ma tiež odniekiaľ poznali. A niekedy ma prekvapí aj taká návšteva, ako minister športu z Kuvajtu, ktorý ma k nim pozval.
Sú také dni, keď príde menej ľudí. Moje odpočívanie vyzerá asi tak, že si sadnem von a pozerám na okolie. Z chaty mám fantastický výhľad, vnímam tú krásu naokolo, rozmýšľam o živote, o sebe, spomínam. Hory sú dobré na to, aby človek spoznal samého seba. Ľudia dnes žijú v jednom večnom kolobehu. Nemajú čas sa zastaviť, vychutnať si krásu okamihu. A ja na to čas mám.
Hore si nosím všetko sám. Na Skalnatej chate to mám bližšie od lanovky, tak ušetrím nejaký čas. A keď lanovka nepremáva, nosím všetko zo Štartu. Predtým, na iných chatách, som si všetko nosil na chrbte zdola. Ale ono je jedno, či to máte na pleci päť minút alebo päť hodín. Za tých štyridsať rokov som už vyniesol na tatranské chaty asi jednu tonu stotisíc kíl nákladu. A mám svoj systém. Chodím hlavne pomaly. Je to veľká záťaž nielen na kondičku, ale aj na psychiku, preto sa sústredím na prírodu okolo seba, nie na to, koľko cesty mám ešte pred sebou. Poznám tu každý kamienok, ale vždy objavím niečo nové. Úspech nosiča závisí aj od stavu kĺbov, a tie moje sú, chvalabohu, stále dobré. Nosenie považujem za poctivé remeslo, a preto som sa nikdy nezúčastnil na žiadnej nosičskej súťaži. Ale rád si také niečo pozriem.
Nosenie je slovenská rarita, v zahraničí to veľmi nepoznajú. V Alpách sa málokde nosí. Rakúšania a Taliani si všetko vynesú lanovkami a helikoptérami. A keď sa prihlásia do nejakej súťaže, málokedy dôjdu do cieľa (úsmev). Keď sa im to náhodou podarí, tak s polhodinovým meškaním (široký úsmev). Slováci jednoznačne víťazia (žiarivý úsmev).
Vzťah k horám a pohybu mám odjakživa. Keď som chodil na základnú školu, vstával som o piatej a o ôsmej som už mal nabehaných dvadsať kilometrov. Robil som atletiku, behal som Košický maratón. Potom som chytal v prvej lige za Vítkovice, ale nechal som to. Možno som v tom hokeji mohol niečo dosiahnuť, ale hory boli pre mňa dôležitejšie. Boli odjakživa mojou láskou. Život a prácu nosiča a chatára som si vybral už dávno a neľutujem. Keď som nosil na Teryho chatu, chodil som zavčasu a už ma čakali kamzíky. Aj piati-šiesti išli so mnou. Keď som si sadol na skalu, prišli úplne blízko a čudovali sa, či to má nejaký význam nosiť tie bremená. A svište mi pískali na cestu. Alebo som sa raz zdržal dole s chlapcami na pive a išiel som neskoro v noci na chatu aj s nákladom. Keď som si na chvíľu sadol, počul som šramot a vedel som, že je to medveď. Aj on si sadol, a potom ma z diaľky sledoval, ale nič mi neurobil. Medveď je veľmi plachý.
Chodím v každom počasí, ale niekedy je to v zime také zlé, že cesta hore, ktorá normálne trvá dve hodiny, sa natiahne na osem. Vtedy mám chuť nechať to tam, ale pohľad na skaly je taký silný doping, že vždy sa pozbieram a idem ďalej. Raz bola taká strašná víchrica, že som musel zložiť náklad. A potom sa preňho vrátiť.
Všetky moje zážitky z hôr sú krásne. Človek ju však musí robiť s láskou, inak to nemá význam. (zš)
