Knihu českého autora Richarda Glazara Treblinka, slovo jako z dětské říkanky (vydalo G plus G, Praha 2007) tvoria osobné zážitky z vojny. Knižnú podobu však nadobudli až v nemeckom preklade z roku 1992 a v češtine vyšli po prvý raz až o dva roky neskôr.
Čo spôsobilo takéto oneskorenie? Nechuť autora alebo nemožnosť nájsť vydavateľa?
Glazar v doslove uvádza, že spočiatku chýbal vydavateľ, takže svoje zápisky odložil a vrátil sa k nim až v šesťdesiatych rokoch. Vtedy sa začal proces s prvou skupinou esesmanov z Treblinky a Glazar v ňom vystupoval ako svedok. Vráťme sa však od príbehu knihy k príbehu Treblinka.
Autor bol pôvodom pražský žid. V júni 1939 maturoval, ale keďže Nemci české vysoké školy zatvorili, nemohol študovať ďalej, a tak pracoval na vidieku – kým ho pre pôvod neodtransportovali do poľskej Treblinky, kde Nemci založili koncentračný tábor s plynovými komorami a denným prísunom väzňov.
Tu mladý Richard zažije otrasné veci, ktoré sa začínajú rozdeľovaním väzňov, ich vyzliekaním, triedením šatstva, cenností až po kopáčske a iné práce, bitky, zabíjanie väzňov a spaľovanie mŕtvol.
To všetko sú známe výjavy z iných kníh o nacistických táboroch smrti. Ibaže tu nám ich približuje mladícka neskúsenosť a naivita. Veď už sám názov Treblinka pripomína svojou deminutívnou formou niečo detské. A tak sa správajú aj ďalšie postavy z knihy. Keďže je tu navyše i pestrá zmes národností, rozhovory sú teda spleťou nemčiny, poľštiny, ukrajinčiny, češtiny a jidiš.
Jadrom Glazarovho románovo-dokumentárneho rozprávania nie je však ani tak život v tábore ako organizovanie úteku. Ten sa začal vzburou v auguste 1943, zapálením tábora a dobrodružným útekom autora a jeho kamaráta Karla cez celé Poľsko, Moravu a Rakúsko do nemeckých kováční v Mannheime. Aký to paradox, že ujdú do Nemecka, aby sa zachránili!
Podarí sa to a Glazar popisuje celý ten pracovný, jazykový i bombardovací virvar, v ktorom sa obaja ocitnú v nebezpečne bezpečnom prostredí nemeckého zázemia. V ňom sa spoznávajú rozličné národnosti, gastarbeitri a ostarbeitri. Glazar mal príležitosť, aby cez postavy nemeckých žien a nevojakov uvažoval o otázkach zodpovednosti za všetko zlo, ktoré sa blíži ku koncu.
V poslednej časti knihy sa iba telegraficky spomenú procesy s treblinskými trýzniteľmi, ale už takmer nič sa nedozvedáme, čo bolo s autorom knihy ďalej. Bohatá fotografická príloha však obsahuje rodinné snímky z rozličných životných období autora.
Na predposlednej odovzdáva prezident Havel Richardovi Glazarovi rad T. G. Masaryka a v texte pod obrázkom je neuveriteľná informácia, že Glazar spáchal dva týždne po smrti svojej manželky v decembri 1997 samovraždu. Tragickejšie a smutnejšie než jeho kniha.
