Keď Josef Škvorecký vyhlásil, že saxofón je najerotickejší nástroj, naozaj ním bol. Ale to ešte svet čakala smršť moderny od be-bopu ďalej, kde sa „saxík“ zmenil na sedemhlavého draka. Každá hlava chrlila inú emóciu.
V stredu večer sa v odsvätenom bratislavskom klariskom kostole stretli traja znamenití saxofonisti s moderným prístupom k nástroju – Poliak, Čech a Slovák, plus ich spoluhráči.
Úvod patril poľskému soprán- a tenorsaxofonistovi Adamovi Pieronczykovi. Píšu o ňom, že určuje podobu poľského džezu 21. storočia. Úprimne, keby mal nový poľský džez takúto podobu, asi by si našiel dosť málo súcich uší.
Pieronczyk je totiž alternatívec, vychádzajúci z najhustejších prejavov free-jazzu a končiaci niekde pri škandinávskej premýšľavosti. Saxofón využíva skôr ako zvukový nástroj, typické dlhé behy okázalo ignoruje, hrá sa s motívmi.
Z tenorsaxofónu vyludzuje zvláštny, priškrteno-drevitý tón a tlačí ho do spodných polôh. Keď hrá na sopránsaxofóne, pôsobí to už odľahčenejšie a klenutejšie.
Pieronczyka sprevádza len kontrabasista a bubeník (Ed Schuller a Krzysztof Dziedzic), v ich hudbe je teda totálna sloboda. Tú aj všetci dosýta využívali a človek sa pristihol, ako hypnotizuje besniacu či abstraktné obrázky maľujúcu kapelu – zahrajte niečo priamočiarejšie, prosím! Samozrejme, keďže vo svete panuje éra world music, nemohol chýbať ani vreštiaci arabský šalmaj v dôkladnej ukážke jeho možností.
Druhá polovica koncertu patrila slovenskému all-stars tímu. Na saxofóny hrali Rado Tariška a Čech Ondřej Štveráček (momentálne sa pohybuje v Bratislave). Spolu s nimi boli klavirista Ondrej Krajňák (držiteľ Ceny Ladislava Martoníka), bubeník Marián Slávka a kontrabasista Tomáš Baroš.
Ich brilantnú jazdu nenarušila ani Barošova nehoda v prvej skladbe – praskla mu struna, ale poľský kolega mu bez váhania doniesol svoj nástroj. Hudba kvinteta vychádza z hard-bopu, je energická, ale aj veľmi vrúcna (v prípade balád). Všetci sú to hráči minimálne európskeho formátu a medzi dvoma saxofonistami cítiť aj výborne pôsobiaci kontrast. Tariška popri všetkej virtuozite so sebou nosí batoh emócií, Štveráček hrá akoby väčšmi racionálne. Ich hra je živý organizmus.
Na posledné skladby nastúpil Pieronczyk, takže sme sa dočkali aj improvizovaného „rozhovoru“ a saxofónový summit bol zavŕšený. A navyše v zaujímavom prostredí, aj keď klariský kostol znie dobre v prvých radoch, a na konci sály je už zvuk tunelový.
