u komunizmu. Je skvelé, že toto svedectvo o československom komunistickom terore päťdesiatych rokov sa predsa len dostáva do rúk slovenských čitateľov.
Pamäti pravoverných českých a slovenských komunistov (za všetky: Artur London: Doznání), ktorí v päťdesiatych rokoch prežili stalinské represálie, sú plné naliehavých otázok: Ako sa to mohlo stať? A ako to, že sa to stalo práve mne? Žo Langerová, manželka ultrapravoverného komunistu Oskara Langera, ktorému sa „to“ stalo, si takto otázku nekladie.
Bola to inteligentná mladá žena, ktorej skutočné sociálne cítenie, láska k židovskému mladíkovi zo slovenského vidieka a sprvoti i viera v ním vyznávané komunistické ideály kázali celý život lojálne stáť po jeho boku. Nebránilo jej to však v zrelom veku vo svojej vynikajúcej dokumentárnej próze priniesť svoj kritický a skeptický pohľad na časy, ktoré mnohí ešte aj dnes pokladajú za čas „oslobodenia pracujúcich od vykorisťovania“ a „nastolenie sociálnej spravodlivosti“.
Obete „šťastného zajtrajška“
Oskar Langer bol celý život telom i dušou oddaný ideám komunizmu a odmietal vidieť ich totalitnú povahu, diktátorskú prax a zvrhlosť ich zavádzania do každodenného života ľudí v stalinskom Rusku a neskôr v gottwaldovskom Československu. Na výzvu strany sa po vojne vrátil aj s manželkou a dcérou Zuzkou z americkej emigrácie na Slovensko budovať „šťastný zajtrajšok“, no spolu so stovkami takých, ako bol on, sa stal jeho obeťou.
Jeho manželka na rozdiel od neho nikdy nezaprela – hoci sa o to úprimne usilovala – v sebe židovské dievča z dobrej budapeštianskej rodiny, a tým ani svoj intelekt a meštiansku výchovu založenú na humanistických hodnotách. Práve preto mohla vzniknúť táto kniha, ktorá sa naozaj, ako píše na prebale Milan Lasica, číta na dúšok.
Žo Langerová nemá ani najmenšiu potrebu obhajovať stalinský komunizmus a o jeho represívnej povahe tvrdiť, že to bol dôsledok „prechmatov“ nemorálnych jednotlivcov, ako bol o tom presvedčený jej manžel ešte aj po návrate z väzenia, kde sa, na rozdiel od mnohých iných svojich súdruhov, správal veľmi statočne. Až do smrti však neprestal byť presvedčeným komunistom, kým Langerovej inštinkt, inteligencia a tzv. zdravý rozum, ktorým denne porovnávala (komunistické) slová s činmi, ju v tejto veci priviedli k hlbokej skepse a v konečnom dôsledku aj k istému odcudzeniu od manžela.
O dlhých rokoch, počas ktorých musela aj so svojimi dvoma dcérami znášať trpký osud manželky „nepriateľa socializmu“, píše Žo Langerová vecne, čo v nijakom prípade neznamená sucho. Práve naopak – výpovedná hodnota opisovaných udalostí je taká silná, že autorka sa už nemusí emocionálnym komentárom demonštratívne dožadovať čitateľovej empatie. Svojou schopnosťou poznávať a vyslovovať pravdu o oných časoch a triezvym prístupom a nezriedka aj ironickým odstupom od zaznamenaných faktov – humor je prirodzenou súčasťou Langerovej videnia sveta a spôsobu písania – si oveľa účinnejšie získava čitateľskú pozornosť i pochopenie.
Dať sa rehabilitovať zločincami?
Vzťah Žo Langerovej k tomu, o čom píše, sa ako v kvapke vody zrkadlí v pasáži, keď koncom päťdesiatych rokov Oskar Langer odmietal možnosť byť prepustený na amnestiu a dožadoval sa obnovy svojho procesu a následnej rehabilitácie.
„Pre mňa jeho postoj znamenal, že považoval za dôležitejšie dať sa rehabilitovať bandou zločincov, ako prísť domov. Chcel byť očistený, ale v čích očiach? (...) Keď očakáva spravodlivosť od týchto ľudí, znamená to, že ešte stále prechováva voči nim akýsi rešpekt, že strana preňho znamenala viac ako niečo iné, čo mu mohol život poskytnúť.“
Vtedy v Bratislave je kniha o živote s Oskarom Langerom, ale jej skutočnou hrdinkou (a nielen v literárnovednom zmysle tohto slova) je ona, múdra a statočná Žo Langerová. Diela tohto druhu sa spravidla nezaobídu bez určitého (pochopiteľného) pátosu – u Langerovej ho niet, a ak ho predsa len nájdeme, je to pátos dôstojne prežitého života.
Žo Langerová: Vtedy v Bratislave (Môj život s Oskarom L.).
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT a SNM – Múzeum židovskej kultúry.
Autor: Ján Štrasser Autor je spisovateľ, prekladateľ
