autora dvoch básnických zbierok, ktorý by sa tento týždeň dožil šesťdesiatky.
Ani väčšina z najbližších priateľov netušila, že Gusto píše básne, nanajvýš tak poznali jeho texty k pesničkám či skôr ich fragmenty, keďže hádam ani jedinú nedospieval do konca. Niekedy sa zdalo, že slová zabudol, inokedy zasa, že celý text vôbec ani neexistoval. Akoby nemal čas sa dlho zdržovať jednou piesňou, no jeho radosť to nepokazilo.
Zato všetci zažívali jeho bezbrehú aktivitu pri organizovaní rozmanitých happeningov, džezových karnebálov či ochranárskych aktivít. Stovky bizarných nápadov nedali vydýchnuť jeho okoliu, ktoré neraz „prežilo“ len vďaka tomu, že mnohé z nich nestihol uskutočniť. Podieľal sa na príprave a nakrúcaní niekoľkých filmov Dušana Hanáka, ako vyštudovaný sociológ sa odmietal podriaďovať profesijným kompromisom a radšej sa živil ako kurič. „Som tam, kde nie som / a nie som tam, kde som / námorník na suchu / kurič v letnom kine.“
V letných mesiacoch bol potom takmer štvrťstoročie domácim pánom na drsných a milovaných kysuckých Brízgalkách, ten hektár lúky na horskom hrebeni a niekoľko opustených cholvarkov sa stali legendárnou oázou slobody. „Na lúkach zavládol / borovičkomír / mesiac sa usmial / a vŕzglo viečko / tak už sme dozavárali / usmej sa smieško / ocot sa stretol s hubami / v správnom poradí / vŕzgol špunt na fľaške / a dvere / tiež dávno neolejovali.“
Až keď mal päťdesiatku, držali sme odrazu v ruke jeho knižku Smútok je smiešok, o tri roky, už po jeho smrti, druhú, s krkolomným názvom Spoločnosť prvotnopospolnospoločenských tancov. A spätne objavovali netušené: „Pôvod / a koniec / a nič viac / pôvodne by som / hrniec vzal / a kričal do jeho / uší / nerozplač sa / prázdno dutých rán / ku dnu sa nahnúť / sluší.“
Obe knihy zostavil jeho pražský priateľ, básnik, filmový recenzent a bývalý disident Andrej „Nikolaj“ Stankovič. „Básnik je ten, kto ponúkne činel hromu,“ povedal kedysi pamätnú vetu pripomínajúc historku, keď Dobrovodský na Brízgalkách počas letnej búrky priviazal na najvyššiu vetvu buku starý činel.
Stankovič však ako jeden z mála už vtedy poznal aj jeho verše a rýchlo pochopil, že nad Dobrovodského lyrikou, poznamenanou určite aj surrealizmom a morgensternovskou poetikou absurdity, sa „rysujú horizonty ďaleko presahujúce chotáre bežného literárneho štandardu“. Mimochodom, Dušan Dušek v ankete o knihu roku 1997 nominoval práve Smútok je smiešok.
Pritom tento Dobrovodského debut vyšiel hlavne vďaka aktivite jeho priateľov, autor sa podobnými myšlienkami netrápil. A zdá sa, že ani tým, či každú báseň treba aj dokončiť. Možno stačilo, aby bolo „nežne až sychravo akurát tak / na dobre nedokončenú báseň“.
Táto črta autorskej „nedokončenosti“ sa objavuje aj v ďalších básňach, týchto autentických záznamoch o neopakovateľnej komunikácii so svetom a originálnom prežívaní invenčného a slobodného života. Žiaľ, prikrátkeho. „A potom ticho ležal / v tieni mäkkých gongolcov / ako ináč, bez koncov.“
