Na Hrade ich najskôr vypískali, hudobníkov vítali pokriky fúúúj, hanba. Nie za zlý výkon, ale za neskorý začiatok.
Keďže som na Zlatých husliach nebola prvýkrát, čakanie mi neprekážalo. Veď koncert určite bude stáť za to.
Pravda je aj to, že ja som šesťstodeväťdesiat korún za lístok nemusela platiť. Ľudia okolo áno. Ich nespokojnosť bola namieste.
Mnohí boli závislí od posledných liniek mestskej hromadnej dopravy a posúvanie začiatku ich mohlo obrať o grandiózne finále. Nehovoriac o neustálej hrozbe v podobe búrky.
Akademických pätnásť minút by hudobníkom diváci nezazlievali. Lenže vyše polhodinové čakanie bez ospravedlnenia a vysvetlenia príčiny zamrzí. Keď potom nasrdeným návštevníkom najskôr pustili na veľkoplošnú obrazovku päťminútový klip hlavného sponzora, davová nespokojnosť vykypela.
Akoby za trest sa na konci dočkali len dvoch skromnučkých prídavkov. Husle bývali aj štedrejšie, ale rušiť nočný pokoj po desiatej hodine nesmeli.
Už pri prvej árii zaznelo nadšené bravóóó a pri Daliborovi Jenisovi dámy za mnou od nadšenia takmer prevrátili lavičku. Preto je ešte väčšia škoda nevydareného úvodu. Aspoňže nedeľňajší televízny záznam na Dvojke sa začal presne.
