vede. Je toto vhodná situácia na objasňovanie mojich altruistických sklonov? Na druhej strane, sú to medici ako ja.
„No... ja idem do Kene...“ začala som opatrne. „Cez jednu mimovládku, votrela som sa im do priazne mojimi ošetrovateľskými skúsenosťami. Vždy som to chcela... Budem robiť sestričku v zdravotníckom centre v jednej dedine.“
Výbuch smiechu... Preskočilo ti? Vieš čo všetko tam môžeš pochytať? Ledva si skončila druhák a už sa hrabeš niekde medzi tých špinavých negrov hrať sa na milosrdnú samaritánku? Si myslíš, že ty ich všetkých zachrániš?
„Mami, mám dôležitú novinku. Budem cez leto mesiac preč, idem do Kene, humanitárna a zdravotnícka pomoc...“
„Len cez moju mŕtvolu. Ty dobre vieš, čo by nasledovalo, keby si naozaj odišla.“
Skutočne dobre viem, čo by sa stalo. Krik, plač, hrozby, citové vydieranie, nadávky, urážky. Celá škála donucovacích prostriedkov, len aby som zostala doma a nešla chytiť AIDS od nejakých cigánov.
Nespočetne veľakrát sme viedli debatu na túto tému, žartovne aj vážne, v stave hysterického kriku aj pri všetkej dobrote. Už dva roky som sa pokúšala presvedčiť svojich rodičov, že som dospelá osoba, schopná vziať na seba zodpovednosť plynúcu z pobytu medzi chorými v Afrike.
„Hej mami, pokoj.. Žartujem. Ideme s Niki dole do Bulharska. Budem mať zadarmo mesačnú dovolenku a možno si ešte aj privyrobím niečo na skriptá.“
A tak som zbalila pár sliviek do batohu, 330 kg liekov, bonbónov, hračiek, cukríkov a darčekov a odišla. S trpkou spomienkou na výsmech kamošov a klamstvo rodičom, ktoré mi ledva prešlo cez ústa. Paradoxne, najväčšej podpory som sa dočkala od rôznych virtuálnych známych alebo ľudí s rovnakým zmýšľaním. Nezáležalo na tom, koľko sa poznáme, aké majú povolanie, či patria do kruhu mojich priateľov alebo blízkych. Iba som ich stretla v pravý čas, na pravom mieste. Vďaka.
Autor: Mária Karabová
