BRATISLAVA. Poslanci KDH František Mikloško, Vladimír Palko, Pavol Minárik a Ján Čarnogurský žiadajú Maďarsko o vrátenie 503 kultúrnych pamiatok. Podľa Mikloška je to reakcia na pritvrdzovanie Budapešti, ktorá diskutuje o autonómii pre Maďarov v susedných štátoch a na vznik polovojenskej jednotky Maďarská garda.
„To sú veľmi silné politické signály. Takže my sme povedali, dobre, poďme diskutovať, ale trochu to otočme. Začnime od toho, čo Maďarsko uznalo ako svoj záväzok a doteraz nespravilo,“ hovorí Mikloško. Maďarsko sa podľa neho v Trianonskej zmluve po prvej svetovej vojne a v Parížskej mierovej dohode po druhej svetovej vojne zaviazalo vrátiť pamiatky nástupníckym krajinám.
K tejto téme si pozrite aj videokomentár.
Nevedia presne, čo chcú
Navrátenie ktorých 503 pamiatok predstavitelia KDH žiadajú, však nie je jasné. Minárik tvrdí, že zoznam by mal byť uložený v Slovenskom národnom archíve, ktorý spravuje dokumentáciu zo zasadaní zmiešanej československo-maďarskej komisie, ktorá sa vzájomným navrátením pamiatok zaoberala v 60. rokoch. Medzi pamiatkami by podľa Minárika mali byť napríklad sabinovské gotické oltáre svätej Anny a Zvestovania Panny Márie, oltár Najsvätejšej Trojice z Novej Lesnej, ktorý bol použitý na výzdobu Matiášovho kostola na Budínskom hrade, alebo Donnerov Adorujúci anjel, ktorý býval súčasťou hlavného barokového oltára bratislavského Dómu svätého Martina. Ich navrátenie už v minulosti žiadala poslankyňa HZDS Dana Podracká.
Zoznam pamiatok asi nie je
V archíve však o zozname nevedia. „U nás je asi päť škatúľ zápisníc a dokumentov zo zasadnutí spoločnej komisie zo 60. rokov, zoznam pamiatok však medzi nimi nie je,“ hovorí Eva Vrabcová z archívu.
Zoznam s 503 konkrétnymi pamiatkami nepozná ani historik Richard Marsina, ktorý pôsobil v zbore expertov komisie. „Hovorilo sa o veľkom množstve pamiatok, niektoré z nich sa nám vrátili, iné sme vrátili my. Neviem, že by sa niekedy spomínal počet pamiatok, ktoré nám ešte majú vrátiť.“
Podľa ministerstva kultúry by však mala existovať správa, ktorá zachytáva všetky pamiatky, ktoré boli zapožičané a neboli vrátené. O aké diela ide, však rezort spresniť nevedel, ale preskúma to.
Mali by jasne povedať, kde na to číslo prišli
O výzve časti KDH na navrátenie umeleckých pamiatok z Maďarska sme hovorili s riaditeľom Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied IVANOM GERÁTOM.
Čo si o výzve myslíte?
„Je to citlivá a zložitá otázka, ktorá nezávisí len od umelecko-historického hľadiska, ale je predovšetkým právnym problémom. Väčšina diel pochádzajúcich z nášho územia, ktoré sú dnes v Budapešti alebo Ostrihome, bola presunutá ešte v čase Rakúsko-Uhorska. Zväčša boli odvezené v 19. storočí, napríklad na milenárnu výstavu, ktorá sa konala v Budapešti v roku 1896. Mnohé umelecké diela z celého Uhorska potom už zostali v hlavnom meste, kde sa o ne dokázali odborníci lepšie postarať a spropagovať ich. Keď došlo k rozpadu Uhorska, ostali tam, kde boli. Z právnej stránky nie je jasné, o čo by sa nárok na ich vrátenie mohol opierať, pretože rozpad Uhorska zrejme nebol sprevádzaný detailným vyriešením tejto otázky. Každý prípad sa musí posudzovať jednotlivo a veľmi detailne a je nezmyselné žiadať niečo také en bloc.“
Pamiatky vraj spomínajú povojnové zmluvy...
„To je práve tá právna rovina. Neviem, k čomu sa jednotlivé strany zaviazali, ale pokiaľ viem, žiadny zoznam pamiatok, ktoré nám Maďari ešte majú vrátiť, neexistuje.“
KDH spomína 503 diel. O takom zozname ste nepočuli?
„Keď narábajú s takým číslom, mali by jasne povedať, odkiaľ ho majú. Mne sa ten počet zdá podozrivo vysoký. Mnohé diela múzeá a galérie získali legálnym spôsobom, napríklad, keď Maďarské národné múzeum skupovalo diela v 19. storočí. V takom prípade je úplný nezmysel spochybňovať vlastnícky nárok. Možno sa dá polemizovať o niektorých jednotlivých dielach, dovezených napríklad na milenárnu výstavu. Ani to však z právnej stránky nie je jasné. 19. storočie bolo obdobie, keď sa vytvárali národné múzeá v krajinách celej Európy. Nemeckí profesori písali o gréckych sochách ako o árijských a odnášali ich do Berlína. To isté robili Angličania alebo Francúzi s dielami z Egypta. V 19. storočí si mnohé štáty premiestňovali pamiatky do hlavných miest, kde bolo najlepšie publikum a odborníci, ktorí sa o ne starali. V Uhorsku sa dialo to isté.“
Nemá logiku žiadať aspoň diela jednoznačne vytvorené na Slovensku?
„S väčšinou starších umeleckých diel sa spája to, že boli plodom multikultúrnych komunít, napríklad obcí veriacich, kde boli Nemci a Maďari často zastúpení početnejšie ako Slováci. Čo potom s tým? Počas 2. svetovej vojny vznikali napríklad vedecké práce, ktoré tie isté diela vyhlasovali za plody nemeckého umenia. Tá polemika sa mi zdá nezmyselná, nesleduje vecnú podstatu problému. Aj na Slovensku predsa existuje množstvo pamiatok z uhorskej histórie, napríklad Zvolenský zámok si dal postaviť uhorský kráľ Ľudovít Veľký. To ho máme teraz rozobrať a odviesť do Maďarska? To je asi hlúposť.“
Prečo sa potom takéto výzvy pravidelne objavujú?
„Prečo si na nejaké umelecké diela nespomenuli, keď boli vo vláde? Vidím to ako politicky vypočítavú agendu, ktorá neodráža ich skutočné dlhodobé starosti a problémy, ale skôr sa snažia zviesť na nejakej vlne. Viem však, že podobné aktivity sa, žiaľ, objavujú aj v Maďarsku.“
Michal Piško
Sporov o pamiatky je vo svete veľa
Peter Morvay
BRATISLAVA. S požiadavkami na navrátenie umeleckých predmetov sa v ostatných rokoch roztrhlo vrece. Zatiaľ posledná je žiadosť Nemecka, aby mu Poľsko vrátilo umelecké predmety prevezené do Varšavy za druhej svetovej vojny z bombardovaného Berlína. Nemecký diplomat Tono Eitel ich nazval poslednými nemeckými vojnovými zajatcami.
Nemecko a Maďarsko roky žiadajú vrátenie umeleckých predmetov, ktoré v oboch krajinách na konci vojny ukoristila Červená armáda. Rusko dlho popieralo, že ich vôbec má. Teraz tvrdí, že ide o právoplatnú vojnovú korisť a kompenzáciu za utrpenie Rusov počas vojny. Žiadosti o ich vrátenie Moskva spája so spochybňovaním svojej úlohy v druhej svetovej vojne. V roku 2000 ruská duma prijala zákon, ktorý vrátenie pamiatok priamo zakazuje.
Pikantné na týchto prípadoch je, že ide často o umelecké predmety, ktoré nemeckí nacisti alebo maďarskí fašisti sami ukradli Židom.
Jeden z najznámejších prípadov je dlhoročný boj Grécka za vrátenie častí výzdoby aténskeho Parthenonu. Tie v roku 1801 z krajiny patriacej vtedy k Osmanskej ríši odviezol so súhlasom Turkov britský veľvyslanec lord Elgin. Dnes sú v Britskom múzeu.
Podobných káuz je však veľa. Mexiko napríklad požaduje od Viedne navrátenie posvätnej čelenky posledného vládcu Aztéckej ríše Montezumu II., ktorú odniesli španielski dobyvatelia. Peru hrozí žalobou Yaleskej univerzite, ak mu nevráti vzácne nálezy, ktoré si z Machu Picchu „požičal“ ešte objaviteľ záhadného inckého mesta Hiram Bingham.
Zriedkavejšie sú zatiaľ prípady, keď krajina pôvodu umeleckej pamiatky so svojou žiadosťou uspeje. Pred dvoma rokmi napríklad Taliansko vrátilo Etiópii posledný kus slávneho aksumského obelisku, ktorý ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny z okupovanej krajiny odviezli talianske fašistické jednotky.
Vlani Maďarsko z Ruska dostalo späť 136 vzácnych kníh z knižnice známej kalvínskej akadémie v Sárospataku.
;)
