Jevtušenkova kniha Ľudská tvár je pestrým výberom jednak Feldekových prekladov básní, jednak zaujímavou zmesou rozličných spomienok na básnika, ktorý bol u nás naposledy ako predseda poroty festivalu Artfilm v Trenčianskych Tepliciach v roku 2005.
Nie je náhoda, že práve v týchto dňoch vyšla ruskému básnikovi Jevgenijovi Jevtušenkovi (1933) kniha Ľudská tvár (Ex tempore, Bratislava 2007) v preklade Ľubomíra Feldeka. Pripomíname si totiž nielen výročie okupácie Československa tzv. spojeneckými vojskami, ale aj to, že na túto hanebnú udalosť reagoval ostrou protestnou básňou Tanky idú po Prahe už vtedy vychýrený a po celom svete známy Jevtušenko a Feldek ju pohotovo preložil.
Pravdaže, uverejnená nebola, no prekladateľovi sa ju podarilo prepašovať do Budapešti, kde vyšla v júni 1989 v časopise Hitel. Jej záver: „Nech bez náreku, s úctou k pravde/dajú mi na hrob nápis taký:/Tu leží ruský básnik. V Prahe /zadlávili ho ruské tanky,“ vyvolá aj po toľkých rokoch zimomriavky.
Jevtušenko patrí ku generácii rebelantských básnikov, ktorí sa v 60. rokoch nazývali „rozhnevaní mladí muži“, a v Rusku ho priradili k pokračovateľom Majakovského. Podarilo sa mu urobiť z poézie vec verejnú a doslova masovú: verejne recitoval svoje verše, pozývali ho do zahraničia, kde vystupoval na štadiónoch a urobil si také meno, že dodnes prednáša ruskú literatúru na americkej univerzite v Tulse. Z toho všetkého by sa mohlo zdať, že bol priaznivcom moci, ktorá až do perestrojky prenasledovala slobodomyseľných intelektuálov a najmä spisovateľov, ako boli Pasternak, Achmatovová, Solženicyn a desiatky ďalších, neznámejších.
Na otázku ako to, že hoci podpisoval petície a písal protestné listy, neocitol sa v gulagu, odpovedal, že to „hrozilo ľuďom, ktorí neboli známi“. Jeho museli rešpektovať i pobrežnevovskí mocipáni, aj keď Jevtušenkove básne majú ďaleko od kompromisov a prorežimovosti postsovietskeho typu, čo veľmi rukolapne dokazujú Feldekove preklady.
Ľudská tvár obsahuje básne zo slovenského výberu Len, aby z toho niečo nebolo (1988), ďalej z antológie Aktívne svedomie (1987), kde boli zaradené tiež Jevtušenkove básne, no knihu vzápätí zhabala Štátna bezpečnosť. V tretej časti sú jeho najnovšie verše.
Pri čítaní takejto časovo rozsiahlej Jevtušenkovej tvorby si hneď všimneme, že túto poéziu necharakterizuje rétorika ani rozbujnená obraznosť, ani široké gesto, ale citlivosť pre problémy obyčajného človeka a z toho vyplývajúci civilný tón. Hoci Jevtušenko sa vôbec nevyhýba politickým témam, naopak, siaha až do ich žeravého jadra a na mnohých miestach vidí nie zmenu k lepšiemu, ale iba „ako keby“, nepoužíva vo väčšine básní slovník politiky, skôr inklinuje k hovorovosti, neohuruje, skôr dojíma.
Jeho poézia je výsmechom oportunizmu, alibizmu, dvojtvárnosti, čo je najbližšia cesta ku lži. Vie sa vyrovnať s bolesťami a ranami svojej krajiny („mne nehojí sa Rusko“) a zároveň sa tiež vžiť do utrpenia iných (otrasná je v tomto ohľade báseň o stalinskom vyvražďovaní Židov Babij jar, ktorá svojho času vyvolala škandál).
Jevtušenka nemusíte počúvať z tribún, dôverne sa človeku prihovára aj v tichu samoty (za všetky príklady uvediem báseň Larina melódia, ktorá je inšpirovaná americkým filmom Doktor Živago a rozšírená je po celom svete). Feldekovi „sadol“ tento básnik, s ktorým ho spája aj dlhoročné priateľstvo.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
