Ako ste sa prepracovali k tohtoročnej stabilite výkonov za osemdesiatmetrovou hranicou extratriedy?
„Bol som zdravý, v tomto smere bez akýchkoľvek problémov. Začal som drieť už v októbri. Pomaly som sa zlepšoval technicky i psychicky. Všetko vyvrcholilo bronzovou medailou.“
Vlaňajšok ste doslova pretrpeli, trápiac sa s chorobou. Ako ťažko sa dobieha manko zameškaného roku?
„Mal som obavy z tejto sezóny. Po dvoch-troch mesiacoch som sa dostal do slušnej formy, šliapalo mi to. Veľmi skoro som sa dostal na úroveň rokov, keď som hádzal dobre. Zavčasu som dvakrát prekonal osemdesiat metrov. Začal som si veriť.“
Ste už úplne fit?
„Úplne nie, hovoria lekári, ktorí ma testujú. Často chodím na vyšetrenia krvi. V minulosti som prekonal lymskú boreliózu. Mám stále zvýšené hladiny v niektorých ukazovateľoch. Po tomto roku sa musím dať celkom dohromady. To je prvoradá úloha.“
Mali ste ideálne podmienky na prípravu?
„Takmer stopercentné. Prerušil som stereotyp striedania zimy v Dallase, leta v Trnave. Išiel som na sústredenie do Juhoafrickej republiky. Chodí tam celý atletický svet. Z tohto pohľadu som bol v exkluzívnej spoločnosti, stretával som sa so samými hviezdami. Človek sa naučí, získa nové poznatky. Šťastne som zvolil záverečnú prípravu v českom Nymburku, kde sú stále výborné podmienky. V ústrety mi vyšlo mesto Trnava. Oplotilo štadión, vhodne pripravilo môj tréningový priestor tak, aby ma nikto nerušil. Neprekáža mi, keď sa na mňa niekto pozerá, ale mám v sebe brzdu opatrnosti, aby som niekoho náhodou netrafil.“
Financovali ste si prípravu sám?
„Takmer stopercentne a suma sa blíži k miliónu. U nás je princíp financovania postavený na hlavu. Platíte si sám, potom vyúčtujete. Momentálne mám celú prípravu na kreditnej karte. Zložitými procesmi sa vám peniaze dostanú späť. Vlani som nemal dobrý rok, veľa som nezarobil. Bolo to náročné. Iste sa mi peniaze čiastočne vrátia. Časť nie, ale to je prirodzené. Chcem viac dosiahnuť, tak investujem. Iba sa tento princíp vlastnej ochoty, nielen u mňa, nesmie brať ako prirodzenosť - má na to, aby si to cvakol sám. To však zrejme nehrozí. Zväz, olympijský výbor a najmä Národné športové centrum robia, čo môžu.“
Kladivo je extrémne zložitá disciplína na koordináciu pohybov. Existuje ideálny hod?
„Kladivo si vyžaduje úžasnú trpezlivosť. Je úplne vylúčené, aby veľké preteky vyhral trebárs dvadsaťročný vrhač, nech by bol akokoľvek talentovaný. Kladivo sa učí po krôčikoch. Nie je to otázka hrubej sily, ale precíznej koordinácie pohybov. Je to extrémne náročná technická disciplína. To zdôrazňujem, tým chcem vyviesť mnohých ľudí z mylného názoru o kladivároch - siláci, basta. Pripomínam to mladým adeptom tejto disciplíny. Ideálny hod existuje. Pre každého z nás je to čosi iné. Človek o ňom sníva počas celej kariéry, a on, potvora, väčšinou nikdy nepríde.“
Blížilo sa osackých 81,60 m k vášmu ideálu?
„V danej chvíli to bol ideálny hod. Iste však nie spomínaný životný, na ktorý človek čaká.“
Ak by sa niekomu podaril?
„Určite by to bol svetový rekord (86,74 z roku 1986, držiteľom je Rus Jurij Sedych - pozn. red.). Musí však všetko do seba zapadnúť - počasie, rýchly kruh, forma, psychická dispozícia. To môže, ale skôr nemusí v množstve detailov vyjsť.“
Sú dnes adepti na takýto výkon?
„Isteže. Predovšetkým Tichon, Murofuši, Kozmus sú technicky skvelí.“
Seba medzi nich nerátate?
„Podľa vlastných pocitov aj áno, ale vysloviť sa to neodvážim. Bolo by to veľkoúste. To musia posúdiť iní.“
Bielorus Tichon postúpil do užšieho finále posledným pokusom, posledným aj vyhral. Nie prvý raz. Dá sa to naučiť, alebo je to dar z nebies?
„Dar do kolísky, natrénovať sa to nedá. Tichon je však veľmi skúsený. Vychádzame dobre, ale Tichon je - mlčanlivý. Túžim ho raz zdolať. Na Zlatej tretre v Ostrave i teraz som si povedal - mám ťa. A nemal som.“
V ktorej fáze pokusu cítite, že bude dobrý alebo zlý?
„Málokto uverí, ale hneď v prvej. Kladivo je o technicky presnom zrýchľovaní pri otočkách. To sú zlomky stotín. Ak je zbabraná tretia-štvrtá otočka alebo odhod, chyba sa iste stala na začiatku.“
Viete počas letu odhadnúť, koľko to bude?
„Áno, hoci nie vždy presne. Som milo prekvapený, ak je to viac. Všetko sa to dá vycítiť počas výkrikov. To nekričím ja, ale moje telo. Človek to nezastaví. V Osake som sa chvalabohu naručal dosť.“
Biznisman žiadaviac peňazí trénerom
O peniazoch v jednotnom čísle hovorí nerád. Tvrdí však, že slovenský šport ich potrebuje viac na budovanie štadiónov a na lepšie platy pre absolventov športových fakúlt.
Libor Charfreitag (nar. 11. 9. 1977) má bakalársky diplom zo Southern Methodist University v Dallase. Začal i magisterské štúdium ekonomiky, ale ho prerušil. Momentálne má dosť športových povinností. Tvrdí tiež: „Nie je to lacný špás, musím si na to zarobiť.“
Rodený Trnavčan sa dostal do Texasu v podstate náhodou. Po juniorských MS 1996 ho oslovil tréner z Moskvy, ale tej v štáte Idaho. Začal si vybavovať potrebné papiere, ponuka však neprišla. Už sa vzdal, keď dostal fax. Nie z Idaha, ale z Dallasu od kouča Davea Wollmana. „Napísal mi, že tam majú výborný vrhačský tím, či by som neprišiel. Na jar 1997 som bol tam. Išlo to bleskovo,“ hovorí Libor.
Charfreitagovci sú atletická rodina, duša trnavskej kráľovnej športov. „Neodchádzalo sa mi od rodičov ľahko. Našťastie, mal som málo času na rozmýšľanie. Išiel som a urobil som najlepší ťah svojho života. Nebyť neho, nerozprávame sa o bronzovej medaile zo svetového šampionátu.“
Vrhač, ktorý začínal šprintmi, diaľkou, až neskôr hodom kriketkou, našiel v Dallase ideálne podmienky na športovanie. Chválila ich i plavkyňa Martina Moravcová či švédska výškarka Kajsa Bergqvistová, obe absolventky tamojšej univerzity.
„Dallaská univerzita je podľa dlhodobých štatistík deviata najvážnejšia v USA v oblasti biznisu. Naučil som sa veľa mimošportového. Minimálne, som dobrý angličtinár. Viem pracovať s počítačmi. Samozrejme, chcem dokončiť magisterské štúdium. To je dobrý základ do života.“
O mimošportovej profesijnej kariére Charfreitag zatiaľ nepremýšľa: „Nie som človek dlhodobého plánovania. Ak príde čas skončiť s atletikou alebo už nebudem mať výkonnosť, potom...“
Charfreitag sa vo financiách vyzná. „Slovenskej atletike by sa zišlo viac peňazí, aby bolo viac štadiónov. Aj špeciálnych, ak mám hovoriť za moju disciplínu. A je tu ešte jedna vážna vec. Absolventi fakúlt telesnej výchovy odchádzajú z finančných dôvodov robiť mimo športu. Všetka česť trénerom, funkcionárom, ktorí desaťročia robia za fazuľky v našej atletike. Nemajú však čas sa vzdelávať. To je ako s počítačovým softvérom, stále doň plynú nové informácie. U nás dostane tréner sedem vrhačov a všetci robia tie isté. Menší, vyšší, silnejší, slabší, rýchlejší, pomalší. To je chyba, pomohol by lepší systém odmeňovania.“
