Ak máte divadlo radi, čítanie tejto knihy môže vo vás vyvolať zvláštny pocit smútku a radosti zároveň. Z toho, čo všetko ste mohli vidieť a zažiť a čo všetko ste z rôznych príčín vidieť a zažiť nemohli.
Kniha píše históriu trnavského divadla od roku 1974, keď dostalo názov Divadlo pre deti a mládež, ako si to vyžadovalo politické pozadie vtedajšej spoločnosti, ktorá chcela podchytiť ideovú zrelosť socialistického občana už v útlom veku. Postupne sa ukázalo, že to vôbec nie je nápad na zahodenie, ak má divadelník iskru. V Trnave sa začali schádzať herci, režiséri, dramaturgovia či scénografi, ktorí odvtedy a stále zanechávajú za sebou viditeľnú stopu, a nielen v divadle. Hoci niektorí už medzi nami dnes nie sú.
Trnavské divadelné prostredie sa v tom období stalo paradoxne na dlhé roky vzácnym, slobodným priestorom: pätnásť rokov, z toho dvanásť vedľa seba, tu tvorili takí typovo odlišní režiséri ako Blaho Uhlár a Juraj Nvota, herci Zuzana Kronerová, Marián Zednikovič, Jaro Filip, Anna Šišková, Vlado Hajdu, Roman Luknár, Štefan Kožka či Marián Geišberg. Už takmer tridsať rokov tu pôsobí dramaturgička Mirka Čibenková, siahodlhú spoluprácu má na konte scénograf Ján Zavarský. Česť všetkým, ktorí sú pri nich. A popri tých majú svoje miesto na javisku ďalší (Fehér, Kulíšková, Vokoun, Moravčík, Jedľovský...), samozrejme, ešte popri tých ďalších, ktorých nespomína ani kniha, lebo všetci sa spomenúť jednoducho nedajú.
Autorka doťahuje hľadanie historických súvislostí až po rok 2006, hoci pôvodne mala byť kniha svedectvom diania iba do roku 1989. Divadlo, ktoré dnes nesie meno rodáka Jána Palárika, medzitým prežilo šok a vytriezvenie zo zmeny režimu, rozdrobenie umeleckého tímu i jeho opätovné miesenie, dvakrát zmenilo svoj názov, vystriedali sa v ňom generácie.
¶Vyše 250–stranová publikácia je poňatá veľkoryso – vyšla na kriedovom papieri a vo svojej druhej polovici ukrýva skvostný fotomateriál z inscenácií, ako aj reprodukcie návrhov scén a kostýmov k nim.
Čítanie nie je nezaujímavé, hoci občas cítiť z textu trochu pátosu, naraziť možno aj na stvrdnuté formulácie. A chýba trochu viac osobného prístupu – napríklad práve k tvorcom, ktorí by o trnavskom divadle vedeli veľa povedať. Keby chceli.
Dagmar Podmaková: Divadlo v Trnave (Ako sa hľadalo 1974–2006)
Veda, Vydavateľstvo SAV, 2006
Design: Fero Jablonovský
