Naša národná hrdosť a súdržnosť sa vždy prejaví pri niektorých „produktoch“ a témach.
Takmer vždy a všade používame jedlo z múky, zemiakov, bryndze a slaniny ako nálepku národnosti či tradície. Zahraničiu sa s obľubou „ukazujeme“ v krojoch. Takýto druh prezentácie môže vytvárať dojem, že ešte stále žijeme v idylickej krajine, kde devy a junáci najväčšiu radosť zažívajú, keď môžu tancovať v krojoch, v zime tráviť čas páraním peria a vyrábaním hračiek z kukuričného šúpolia... jednoducho selanka.
Klasika ako útočisko
Naozaj máme len týchto „pár vecí“, ktoré môžeme svetu ukázať a byť na ne patrične hrdí? Pravdaže, tradície sú krásne a je závideniahodné, keď na ne človek nezabúda, ale často v snahe udržať čo najviac z idylického mýtického obrazu o krajine zabúdame na súčasnosť, na aktuálne témy, ktoré zasahujú aj našu kultúru.
Spoločnosť sa zmieta v nevyváženosti, ktorá sa prejavuje aj tým, že naše deti vedia vymenovať spamäti všetkých členov národného hokejového družstva, nosia vo svojich hlávkach nepreberné množstvo informácií, no pri otázke o výtvarnom umení, či už súčasnom alebo minulom, často tápu. A nielen deti.
Prečo je to tak? Keď sme si dokázali uchovať spomienky na staré tradície, prečo zatvárame oči pred súčasnosťou a jej formami prejavu? Bojíme sa, že nerozumieme tomu, čo sa deje teraz a nemáme chuť si zaťažovať už aj tak dosť náročný život? Hľadáme radšej útočisko v overenej „klasike“, ktorú už poznáme?
Rešpektovať vývoj
Máme toho okolo seba veľa a popri súčasnom umení prechádzame len mávnutím rukou, alebo so sarkastickými a kritickými konštatovaniami. Rešpektujeme mnoho vecí, ktoré sa týkajú pokroku, tak prečo niekedy nechceme rešpektovať vývoj umenia?
Už neumývame kovový riad usadeninou z popola a do práce nechodíme „rebriňákom“, tak prečo si nepriznať, že aktuálne prejavy umenia tiež vychádzajú z minulosti, ktorú s takou láskou a pochopením vyznávame.
Autor: Ľudmila Poláčková Autorka je študentka kunsthistórie
