Už dvanásť rokov sa okoloidúcim ponúka umenie, za ktorým nemusia ísť do galérie, na ktoré či chcú, alebo nie, jednoducho narazia. A aj vďaka tomu sa aspoň na chvíľu premieňa Bratislava na typické európske mesto, kde súčasné umenie je súčasťou ulice, a kde práve socha je jeho verejne dostupným kontaktným bodom. Ale nedá sa vyhnúť otázke, či si „nevšímaví“ Bratislavčania a návštevníci mesta zaslúžia tento projekt, alebo či Socha a objekt dokázali využiť všetko to, čo mesto s jeho ulicami poskytuje.
Otcom a realizátorom myšlienky privážať každoročne sochárske umenie do Bratislavy je Viktor Hulík. Ako aktívny umelec a zároveň aj riaditeľ mestskej Galérie Z stojí za súčasnou podobou tejto, na naše pomery predsa len mega akcie. Projekt rokmi prechádzal rôznymi podobami, ale v podstate vždy sa delil na tú intímnejšiu galerijnú prezentáciu a tú viditeľnejšiu, teda pouličnú.
Aj pre náhodného chodca
Dnes je v hre sedem galérií a dva uličné priestory. Galérie majú svojho stabilného návštevníka, jeho postoj k umeniu nie je teda taký závislý od jej letnej ponuky.
Omnoho väčší kultúrny potenciál takýchto akcií je v tom, že prekročia galerijné steny. A možno práve tu sa akoby celý projekt strácal. Aj napriek tomu, že sochy Zbigniewa Fraczkiewicza na Bratislavskom hrade a mladých sochárov Freša, Janáka, Keťka a Mikleho na Hviezdoslavovom námestí sú viditeľné, projekt sa nedokázal zapísať ako výrazný vizuálny umelecký zážitok letnej mestskej ulice.
Socha má stále obrovský potenciál osloviť náhodného chodca, ktorý sa dovtedy s umením nemusel nikdy stretnúť. Dnes už nie je obmedzovaná ideologickými či estetickými normami, takže jej možnosti sú bezbrehé.
Nuda zabíja
Navyše, keď sa súčasná „porevolučná“ moc a štát vzdali možnosti „prezentovať sa cez umenie“, zostávajú ulice, námestia a priedomia nových mrakodrapov voľné a neobsadené. Práve umiestniť dočasne sochy môže upozorniť na to, že miznú z verejných priestorov.
Nedávno bolo takto mladým umením obsadené jedno z nákupných a zábavných bratislavských centier. A tak, či niekto chcel, alebo nechcel, musel hneď pri vstupe naraziť na „nohy“ mladého sochára Richarda Keťka, stretnúť sa vo výťahu „s dievčaťom“ Ota Hudeca, či prejsť povedľa „duší“ Mariana Grolmusa. Súčasná socha asi musí zísť zo svojho piedestálu a hrať pravidlami, ktoré dnešné mesto má už dávno vžité. Trochu agresívnejšie a drzejšie priniesť divákovi prekvapenie a aspoň štipku zábavy alebo čohokoľvek iné, čo sa zďaleka vyhýba nude. Lebo nuda po čase zabije každý, aj ten najlepší úmysel.
Z votrelca animátor
Približne s týmito ingredienciami pracoval aj sochár a kurátor Viktor Frešo pri príprave výstavy svojich generačných, teda mladších umelcov, ktorá v rámci tohto XII. ročníka Sochy a objektu bola umiestnená v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Radosť a hravosť z rušenia a miešania pôvodnej funkčnosti alebo významu predmetov boli pre diváka nielen zábavou, ale aj intelektuálnou hrou, na ktorej sa mohol zúčastniť.
Za pozornosť stoja nafukovacie trofeje Vlasty Žákovej, okoklam Martina Sedláka, prekážkové readymady Evžena Šimeru či nefunkčný bicykel Krištofa Kinteru.
Socha a objekt má v sebe obrovský potenciál, už len tým, že má právo obsadiť ulice. Cítiť za ňou veľké množstvo energie, ktorú musel organizátor a spriaznený kolektív vložiť do toho, aby vôbec projekt prežil. Však vieme, ako to u nás chodí.
Ale treba sa zamyslieť, ako pokračovať ďalej. Nie ako nechcený votrelec, ale skôr ako šikovný animátor rozohrávajúci tvár súčasného mesta.
Autor: Beata Jablonská Autorka je kunsthistorička
