Nemecko prežíva šok a jeho východná časť sa znova ťažko vyrovnáva so svojou komunistickou minulosťou. Na verejnosť sa dostal dokument, schválený 1. októbra 1973 straníckym vedením NDR a určený príslušníkom hraničnej i tajnej polície: „Neváhajte použiť strelné zbrane ani v prípade, ak sa o ilegálne prekročenie hraníc pokúsia ženy a deti, lebo práve tie zradcovia často využívajú na svoje zámery."

Text uverejnila väčšina denníkov, niekoľko dní znel v rádiách a odborníci ho komentovali v televíznych diskusiách. Počas rozdelenia Nemecka na dva samostatné štáty zahynulo na hraniciach tisícdvestoštyridsaťpäť ľudí. Ich jediným previnením bolo, že chceli opustiť diktatúru a odísť do slobodnej krajiny. Za to ich postihol trest smrti. Najmladšia obeť mala jeden rok, najstaršia osemdesiatšesť.

Časť nemeckej, ale aj slovenskej ľavicovej politickej scény zločiny minulého režimu dlhodobo bagatelizuje. Ide hlavne o politikov, ktorí, podobne ako náš premiér Robert Fico, v tom období rozvinuli alebo začali svoje kariéry. V ich spomienkach sa stále objavujú len sociálne výhody, stopercentná zamestnanosť, nízka kriminalita a pokojný život väčšiny ľudí. O brutálnych zločinoch a násilí proti vlastným občanom, o šikanovaní a väznení nevinných, alebo o neustálej cenzúre ani zmienka.

Zaskočilo ma, ako často sa ma teraz rovesníci pýtajú, prečo som vo svojom novom románe vykreslil detstvo v socializme tak temne. „Ako deti sme sa predsa mali krásne! Vtedy sa žilo nádherne," hovoria alebo píšu mi viacerí. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj si toľkí moji vrstovníci myslia, že socializmus bol skvelý?

Privilegovaní si naozaj do istej miery žili dobre a štát sa svedomito staral o to, aby sa nikdy nedozvedeli, v akej situácii sa ocitli jednotlivci na okraji spoločnosti. Celá éra sa dnes romantizuje a vládne spomienkový optimizmus. Filmy ako Vesničko má středisková alebo Pelíšky sú remeselne perfektné, ale sú čírym klamstvom. Čím viac príbehov o nedávnych dejinách vznikne, tým lepšie. Lenže na rozdiel od Nemecka u nás minulosť prestala byť mediálnou témou. Navyše Ústav pamäti národa, jediná inštitúcia, ktorá systematicky mapuje totality 20. storočia na Slovensku, sa dostala pod priamy ideologický vplyv vlády.

Často sa strieľalo aj na našej západnej hranici. Počet obetí sa odhaduje na tristo. Ďalšie tisícky skončili za mrežami. Ak na týchto ľudí zabudneme, vymažeme z pamäti aj kus zo seba.