nezabezpečí ani život v novostavbe satelitného mestečka: už dávno sú známe nevýhody jeho chýbajúcej infraštruktúry a genia loci.
Stať sa v dobrom slova zmysle dedinčanom, to chce predovšetkým čas, úsilie a kus srdca. Zo strany prisťahovalcov i starousadlíkov.
"Ani neviem prečo, ale kedysi dávno - bola som asi ôsmačka - rozprávala som spolužiačkam, že raz budem bývať na dedine," hovorí bývalá manažérka a novinárka Dana Rušínová. Dlho ostávalo len pri občasných dedinských pobytoch u priateľov, lebo nikto zo širokej famílie rodinný dom nevlastnil. Potom prišla vysoká škola s príchuťou veľkomesta. Dana strávila päť rokov na internáte a ďalších desať v podnájmoch. "Po roku 1989 bol vzťah podnájomník - nájomca veľmi divoký," spomína. "V zásade sme mali na ľudí šťastie, hoci zmluvy sa v tých časoch väčšinou ešte neuzatvárali, a to nás stresovalo. Horšie to bolo so susedmi. Jednoducho, po istom čase som zistila, že mám života v panelákoch plné zuby."
Tajomstvo holostavby
Po čase sa Dane podarilo uchytiť sa v úspešnej nadnárodnej firme v Bratislave. Keď si finančne pomohla, rozhodla sa riešiť trvalé bývanie. Kúpa cez realitné kancelárie vtedy nebola ešte bežná, aj s úvermi sa len začínalo. A tak radšej chodili s partnerom po dedinách bez sprievodu maklérov a vypytovali sa.
Čoskoro objavili dom na bratislavskom vidieku, ktorého cena vtedy nebola vyššia ako cena jednoizbového bytu v Lamači. Bol čiastočne zrekonštruovaný. Podarilo sa im vybaviť si úver a kúpili ho. "Prišli sme do holostavby a hoci sme vedeli, že ďalšia rekonštrukcia je nevyhnutná, netušili sme, čo všetko to bude znamenať," hovorí.
Rekonštrukcia je riadna zaberačka po každej stránke - postaviť dom býva často ľahšie. Starý dom však postupne odhalí tajomstvá, ktoré nemožno neoceniť.
Zlaté ruky
Bývať na stavenisku je vyčerpávajúce, hlavne keď musíte prísť ráno do práce tip-top. Dana si ledva stíhala očistiť v aute lodičky od prachu, keď dobiehala zo stavby do kancelárie. A vracala sa zase medzi remeselníkov a kontrolovala, ako stavebné úpravy napredujú. "Bolo to náročné najmä psychicky. Nemala som si kde oddýchnuť," priznáva.
Na remeselníkov v tom čase veľa šťastia nemala. "Niektoré detaily nám páni majstri veru dobabrali. To je tak, keď si poviete, že dáte zarobiť ľuďom z hladovej doliny. Aj to môžu byť vagabundi. Bola som neskúsená. Napokon, život je aj o inom, než len o dokonalosti interiéru, v ktorom človek býva. Hoci prostredie na človeka vplýva, nemal by sa stať jeho otrokom," myslí si, ukazujúc zopár stavbárskych žartíkov. Ani dnes sa dobrý remeselník len tak ľahko nenájde. Trvalo zopár rokov, kým si v dedine našla majstra, ktorému môže dôverovať. Vyrobí či opraví čokoľvek, odporúča ho všetkým známym.
Svetlo, ticho a sucho
Dana sa nechala inšpirovať tým, čo jej priestor ponúkol a v rámci možností vymýšľala bývanie tak, aby bolo príjemné a praktické. "Mojím najväčším predsavzatím bolo vpustiť do domu slnko. Nechceli sme sa zadĺžiť na celý život, stať sa neslobodnými, preto sme si obydlie zariaďovali postupne, podľa potrieb. Jednoducho, zabývali sme si ho, a osvedčilo sa nám to," hovorí Dana.
Po troch rokoch užívania sa ukázalo chybou, že vlhký dom hneď nepodrezali a neizolovali. "Keď sme sa rozhodli pre tento krok, bolo vo vnútri už všetko prerobené," hovorí Dana. "Po predchádzajúcich skúsenostiach som sa toho dosť bála. Nakoniec sme si zavolali firmu z Ilavy. Za týždeň podrezali dom, a ja som o tom prakticky ani nevedela, hoci som bola doma s deťmi. Krásne postupovali a hneď po sebe pucovali, no boli úžasní."
Do dvoch rokov priestory skutočne takmer na sto percent vyschli. Dana nepretržite myslela na to, že steny musia dýchať, a tak pri každej možnej príležitosti vetrala. Aj preto je tu čo najmenej nábytku a murovaná kuchynská linka má iba predné dvierka.
Spevácky zbor za plotom
Ďalšou etapou úpravy domu bolo zateplenie, ktoré, ako sa ukázalo, spravilo svoje. V zime steny udržujú teplo, v lete chlad, aj záhradka dodáva dobrú klímu. "Tohto leta, keď moje kamošky v novostavbách tvrdili, že vo vnútri sa nedá vydržať, my sme mali v dome oázu. Keďže pracujem doma, je to o to lepšie. Každý, kto sem príde, tvrdí, že dom má atmosféru. Z roka na rok sa sem priatelia i moja rodina čoraz radšej vracajú."
Jednou z najlepších vecí na dedinskom živote je pre Danu, jej manžela, ale hlavne pre deti, záhrada a blízka príroda. Hoci dom stojí v centre dediny pri hlavnej ceste, je to len na skok k jazeru či na lúku. A bývať uprostred dediny, nie v satelitnej štvrti, je zase dobré pre susedské vzťahy. "Je tu živo, susedia si o všeličom poklebetia, za plotom máme klub dôchodcov, kde každý pondelok nacvičuje spevácky zbor," opisuje Dana atmosféru v okolí.
Sedliacky život bez stresu
Hoci trvalo pár rokov, kým si začala uvedomovať, aké sú susedské vzťahy dôležité, podarilo sa jej v dedine presadiť sa aj inak. Ako žena na materskej dovolenke začala stretávať ďalšie matky, ktoré chceli sebe i svojim deťom spríjemniť všedné chvíle. Spoločne založili materské centrum, ktoré potom ocenili aj ďalšie mladé mamičky, najmä prisťahovalkyne. Dnes svoje aktivity rozširujú. "Keďže deti rastú, rozhodli sme sa založiť aj kultúrne centrum a klub mladých. Naše deti chodia do školy a škôlky v Bratislave. No bola by som rada, keby voľný čas trávili tu, na dedine. Preto by som im rada vytvorila podmienky, ktoré by ich mohli zlákať. Navyše sú tu veľmi schopné mamičky, ktoré chcú byť čo najviac so svojimi deťmi, aj tie by sme radi zapojili do projektu. Postupne presviedčame starostu a poslancov, že nám môžu dôverovať," tvrdí Dana Rušínová, ktorá dnes už píše aj pre miestne noviny.
V dedine je dosť silná kresťanská komunita, ktorá robí tiež zaujímavé akcie pre deti. Aj na nich sa Dana zúčastňuje, dcéra navyše chodí aj do miestnej umeleckej školy. S manželom uvažujú do budúcnosti o nadstavbe domu, no zatiaľ si vychutnávajú pocit, že nič neprerábajú.
"Kde bývať? To je vec názoru, typu človeka, a nakoniec aj veku," uvažuje Dana. "Voľakedy som každú chvíľu sedela v lietadle a mierila do iného mesta. Teraz žijem vidiecky život. A čoraz viac si ho užívam."
Eva Andrejčáková
