To je zlé.
Nad krajinou sa rozprestrel monzún a priniesol od mora dážď. Šuští na strechách. Hory sú zahalené do oparu a vonku sa oteplilo. Ľudia sedia na vankúšoch a cez vyrezávané okná pozerajú von. Niektoré sú otvorené dokorán, ale pod široké, dohora zakrivené strechy sa dnu nedostane ani kvapka. Strecha ich chráni.
Ktosi priniesol do dvora balíček v jasnočervenom lesklom papieri. Kvapky dažďa na ňom vytvorili tmavé škvrny. Spod strechy vybehne žena Hwang a s napätím rozväzuje motúziky na balíčku. Človek, ktorý ho priniesol, odchádza naspäť do dažďa a pod nohami mu jemne škrípe mokrý piesok nádvoria. Žena si opäť sadne na vankúš vnútri domu a pozerá cez dážď na hory. Pod strechy pomaľované pestrými ornamentami sa odkiaľsi zozadu tisnú do vlhkého vzduchu kvílivé hlasy píšťal.
Tisícky kilometrov na západ uteká po mokrej tráve Jano. Ako preskakuje bystrinu pod sadom, pošmykne sa na hnilej hruške a spadne na koleno. Zahreší a uteká ďalej. V pitvore gazdovského domu netrpezlivo podupkáva Anča. Vykúka do dažďa. Keď počuje Janov hlas, vybehne opatrnými krôčikmi von a vtiahne Jana pod strechu. Zatiaľ čo vietor ženie dážď pomedzi stromy v sade, tí dvaja si čosi šuškajú v suchu pod strechou.
Na celom svete sú milióny striech: drevených, plechových, slamených, aj vyskladaných zo zvonivej pálenej škridly. Niektoré sú vyrezávané, iné maľované, ďalšie zas deravé. Ale všade sú symbolom domova a bezpečia. Chránia ľudí pred nečasom.
"Predali ste si strechu nad hlavou, deti!" horekovala starká, keď sme odišli spod skupinovej panelákovej strechy pod vlastnú. Obe boli deravé, ale tú vlastnú sme si mohli opraviť a časom sme to aj urobili. Pretože to nikto neurobil za nás. A hneď je to iný pocit - mať vlastnú strechu a vlastný život vo vlastných rukách.
Mona Gáliková
