Každé médium musí pravidelne riešiť, ako veľmi sa dá prispôsobiť obsah potrebám publika a inzerentov bez toho, aby prišlo o svoju nezávislosť. Dva príklady z posledného týždňa: čitateľ žiadal odpoveď na otázku, či nechceme zmierniť kritiku vlády, ktorá podľa neho kazí náš predaj (podľa prieskumov môže mať pravdu). Finančná inštitúcia by zas rada vedela, či chystáme prílohu k zavedeniu eura. Vraj by v nej rada inzerovala. Je jedno jednoduché pravidlo, ktoré pomáha určiť, ako ďaleko sa dá zájsť pri snahe uspokojiť zákazníka. Klientom sa dá vyhovieť v type informácií, ktoré žiadajú. Nie je v poriadku, ak diktujú, ako sú tieto informácie spracované.
Ak čitateľov zaujíma predpoveď počasia, možno im ju dať hoci aj na dvoch stranách. Problém je, ak v snahe vyhovieť ich túžbe po slnečnom počasí každý deň predpovedáme len teplé dni. So snahou trafiť sa do politickej klímy je to podobné – redakcie musia uvažovať o tom, koľko priestoru venovať politike či činnosti vlády a aké témy sú pre ľudí dôležité. Spracovanie tém však nemôže byť dané tým, čo chce počuť väčšina. Rovnako pri inzerentoch – ak zaplatia prílohu, ktorá má zmysel aj pre čitateľov, nie je dôvod ju nespraviť. Kým nikto z nich nerozpráva do jej obsahu.
Je prirodzené, že médiá sa snažia dať zákazníkom presne to, čo chcú a čo najlepšie pritom zarobiť. Zlé je, keď sa v snahe predávať stanú predajnými.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
