Keď som si dievčatá brala do pestúnstva, boli ešte malé. Najmladšia mala tri roky a najstaršia osem. Robotu som nechala. Starať sa o štyri deti nebola žiadna zábava. Boli v zlom stave a často chorľavé. Zostala som s nimi doma.
A zrazu ma už ani v tom meste nič nedržalo. Zohnali sme za lacný peniaz domček v malej dedinke. Myslela som, že tam začneme všetky spolu nový život. Deťom bude na dedine lepšie. Budú mať záhradku, žiadne nebezpečné cesty, blízko les...
Bolo tam naozaj krásne. Zakrátko sme mali psa aj dve mačiatka, kozu a sliepky a dievčatá boli veľmi šťastné.
Len keď som išla do obchodu, do kostola či na poštu, všímala som si pohŕdavé pohľady domácich. Myslela som si: nová tvár, musia si na nás zvyknúť. O chvíľu ich to prejde.
Ale neprechádzalo. Bočili od nás. Ani priateľku som si nenašla. Ak som sa chcela s niekým porozprávať, museli sme si vycestovať do mesta.
Keď už dievčatá chodili všetky do školy, začala som pomaly zisťovať, čo tým domácim na mne prekáža. Všeličo som sa o sebe dopočula. Vraj nerobím a mám sa ako prasa v žite. A ktovie, za čo som si kúpila ten dom. Že ich mám na to, aby som na nich dostávala peniaze. Že z nich žijem, aby som nemusela pracovať.
A to som sa tak snažila... Vždy boli oblečené ako zo škatuľky, čistučké, vyčesané... Aj tak si kamarátky našli len veľmi ťažko. Bolo mi z toho smutno. No našťastie mali jedna druhú a po škole sa hrávali všetky spolu v záhradke. Každého pol roka k nám prichádzala na kontrolu sociálna pracovníčka a vždy odchádzala veľmi spokojná. Mali naozaj všetko, čo potrebovali.
Raz mi prišlo z úradu predvolanie, že mám prísť podať vysvetlenie. Prišla som teda k tej mojej sociálnej. Tá si ma v kancelárii usadila a hovorí: Pani Jarka, viem, že sa vám to bude zdať trápne, aj mne samej je to trápne, ale dostali sme na vás takúto sťažnosť. A podala mi do ruky papier.
Keď som ho dočítala, nevedela som, či sa mám začať smiať, či plakať. Na papieri bolo ženským písmom a pár vetami napísané, že som hrozná matka a dievčatám nedávam jesť, lebo si priniesli do školy na desiatu polovicu banánu. Pamätám si presne, kedy to bolo. Robila som im rožky a posledné ovocie, čo v košíku zostalo, boli tri banány. Ako dám štyrom deťom na desiatu tri banány?! Tak som ich rozkrojila na polovice a každej jednu dala do vrecúška spolu s rožkom.
Už je to desať rokov, čo tam žijeme, ale priznám sa, na dedinu si asi nikdy nezvyknem.
Autor: Natália Blahová
