Skvelá práca. A chcel by som sa s vami o tom podeliť. V prvom rade: S obdivom som sledoval výsledky vašej práce v piatkovej reportáži o nehode na diaľnici neďaleko Bratislavy. Bravúrne nasnímané detaily umierajúceho človeka. Divák má doslova pocit, že je priamo tam, že cíti tú neistotu v hlase záchranárov. Že tuší to, čo tušili všetci. Jednoducho a prosto, emócie, ako sa patrí.
Prepáčte mi však, milí redaktori, tú drzosť. Mám len zopár otázočiek, ktoré asi nie sú podstatné, ale z hlavy mi nejdú von. Čím si zaslúžil toľko vašej pozornosti? Bol azda slávny? Vlastne nie... len havaroval v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. To je jeho previnenie. A trestom mu bolo zomierať pred očami vašich objektívov.
Bola táto reportáž tou hranicou alebo máte pre nás pripravené ešte nejaké zaujímavejšie prípady? Navrhujem: nepodarený pôrod, pri ktorom umrie žena aj dieťa. Zamerať sa, prosím, na trpiaceho otca. Alebo „Tour de ARO“ slovenských nemocníc. Tam je utrpenia toľko, že máte materiál aj na dva týždne. Na jednom z týchto oddelení mi pred mesiacom umrel otec. Celá rodina sme s ním boli do posledných chvíľ. Držal som ho za ruku... vedel som, že odchádza. Tušil som to, čo všetci.
Zamyslel sa niekto z vás, milí „redaktori“, že človek umierajúci v „prime time“ pred očami polovice Slovenska je niekoho otcom? Že je minimálne niekoho synom?
Prajem veľa zdravého úsudku. S pozdravom, divák v úžase
Autor: Ján Hargaš
