Jej slovenčina z Dolnej zeme, kam jej predkovia odišli zo Slovenska začiatkom 18. storočia, je ľubozvučnejšia ako stredoslovenčina. Do Báčskeho Petrovca už chodí len na návštevu, lebo jej domovom sa stalo súčasné Slovensko. Tvrdí, že Srbi majú veľké šťastie na vlastných dramatických autorov a vyvážajú ich do sveta.

Naše divadlá sa slovenským autorom vyhýbajú. "Riaditelia sú skôr ochotní dôverovať súčasnému textu zo zahraničia ako slovenskému. Je to paradoxný nezmysel," hovorí Vladislava Fekete- riaditeľka slovenského Divadelného ústavu.

Vraj o Petrovci si na Dolnej zemi spievate pesničku, ktorá má rovnakú melódiu ako naša "Tota Heľpa, tota Heľpa..."

Iste, aj má skoro rovnaké slová: "Ten Petrovec, ten Petrovec, to je pekné mesto / V tom Petrovci, v tom Petrovci, švárnych chlapcov jesto / Čo aj jesto, čo aj jesto, nie po mojej vôli, / len za jedným, len za jedným, srdiečko ma bolí..." Je to však jedna z mála ľudových piesní, ktorú poznám. Možno natruc lokálpatriotizmu. Zelenú vetvu národa slovenského, ako tu zvyknú volať vojvodinských Slovákov, zalievam inak. (Smiech.)

Ako je na tom vojvodinské divadlo oproti folklórnym tradíciám?

Vo Vojvodine máme veľmi silné slovenské divadlo. Prvá premiéra bola 27. augusta 1866 a za 141 rokov, čo odvtedy uplynulo, divadlo nevynechalo jedinú sezónu. V 80. rokoch minulého storočia doň začali prichádzať prví profesionálni režiséri, ktorí študovali na VŠMU v Bratislave a vďaka tomu a práci ďalších divadelníkov, ktorí vyštudovali v Belehrade alebo v Novom Sade, vzniklo pred piatimi rokmi profesionálne Slovenské vojvodinské divadlo. Je to jediné slovenské profesionálne divadelné teleso, ktoré pracuje mimo Slovenskej republiky.

Ako sa takému divadlu darí prežiť?

Zakladateľom je petrovská obec a jeho projekty podporuje Autonómna pokrajina Vojvodina. Hoci má komornejšie podmienky, repertoár je nastavený ako v hociktorom inom profesionálnom divadle - hrá klasiku, veľa súčasných autorov a hry pre deti. A organizuje aj festival Divadelné dni, na ktorom sa stretávajú profesionálne súbory zo Slovenska a Srbska. Navyše, s Akadémiou umení v Novom Sade sme nedávno iniciovali vznik katedry herectva v jazykoch národnostných menšín. Maďari takúto katedru majú už dávno. Doteraz to bolo jediné koliesko, ktoré chýbalo - nemali sme profesionálnych hercov. Tí, čo išli študovať na Slovensko, sa už domov nevrátili. Zatiaľ ich suplujú najlepší amatéri.

Sú Srbi zvedaví na predstavenia slovenského divadla?

Radi sa prídu pozrieť. Naše divadlo sa pravidelne zúčastňuje na národných a medzinárodných festivaloch. Profesionálov, čo vyštudovali v Bratislave alebo v Srbsku, je naozaj veľa. Sú to hlavne špičkoví režiséri, ktorí pracujú na všetkých popredných srbských scénach a cítia, že musia raz začas urobiť nejaké predstavenie aj na "domovskej" scéne.

Necítia sa byť Srbi ohrození menšinami?

V divadelnej oblasti určite. (Smiech.)

Odchádza veľa vojvodinských Slovákov študovať na Slovensko?

Sú to už celé generácie. Všeobecne je v Srbsku veľký únik mozgov. Podľa jedného výskumu od začiatku vojny zo Srbska odišlo 900 tisíc vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Vojvodina bola vždy multinacionálna, takže od nás odchádzali Maďari do Maďarska, Slováci na Slovensko, Rumuni do Rumunska, akurát Rusíni sú trochu problematickí. (Smiech). Špičkových odborníkov zlákal aj Západ. Napríklad, prišla firma Sony a vytipovala si najlepších expertov, ktorí by sa jej hodili. A väčšina z nich sa potom v zahraničí uplatnila na zaujímavých pozíciách, lebo v bývalej Juhoslávii bolo školstvo na vysokej úrovni.

Ako je to dnes?

Podľa niektorých analytikov sa Srbsko po vojne a dlhoročnom embargu vrátilo o niekoľko desiatok rokov dozadu. V niektorých oblastiach ostali vyslovene čierne diery. Teraz sa infraštruktúra nanovo obnovuje, ale stále je veľký problém zohnať odborníkov. Podmienky ich návratu nie sú ideálne. Nová vláda stále musí podnikať nové kroky, aby sa vrátilo aspoň malé percento ľudí.

Netúžia sa vrátiť domov?

U každého prežíva istá dóza empatie s bývalou Juhosláviou, lebo si všetci pamätajú ten úžasne dobrý pocit spred vojny. No keď sa ľudia vrátia, príde vytriezvenie. Tých desať rokov zanechalo na všetkých hlboké stopy...

Sú Srbi zatrpknutí?

Možno je to dané geneticky, ale majú v sebe silný pud sebazáchovy. Dokážu sa prispôsobiť podmienkam, ktoré vládnu. Neverím, že by nejaký iný národ, ktorý toľko rokov takto zle fungoval, dokázal pokračovať vo vývoji. No oni majú veľa ľudí, ktorí sa vedia zodvihnúť aj z popola a ďalej normálne pracovať. Napriek tomu na všetkých nechala vojna nezmazateľné mentálne následky. Ľudia prestali dôverovať, že sa niečo môže zmeniť k lepšiemu. Vládne apatia.

Ako to prežívajú Slováci vo Vojvodine?

Sú to občania Srbska, takže ich postihli dôsledky vojny rovnako ako ostatných. No u nás vždy existoval podvedomý pocit, že sme aj súčasťou Slovenska, z ktorého sme sa v prvej polovici 18. storočia vysťahovali. Tým, že v čase vojny neexistoval extra program podpory zo Slovenska, boli naši Slováci ponechaní sami na seba. Preto si myslím, že by urobili lepšie, keby si uvedomili, že viac patria tam, kde žijú.

Akú podporu si predstavujú?

Jednorazová finančná pomoc nie je podstatná ani užitočná. Zišli by sa systematické programy pre rôzne sféry. Doterajšia podpora zo strany Slovenska sa vždy orientovala na zachovávanie tradícií, akoby sa ignorovala súčasnosť. Podporujú sa folklórne aktivity, ľudová tvorivosť, ale zabúda sa na to, že Slováci, čo žijú vo Vojvodine, sú ultramoderní ľudia. Boli vždy špičkoví odborníci a umelci. Aj v rámci starej Juhoslávie. Nebolo by zlé vytvoriť program aj pre nich. Výnimky v koncepcii štátnej podpory zo strany Slovenska sú zanedbateľné.

Ako rieši Srbsko svoje národnostné menšiny?

V každej obci, kde žijú Slováci, je základná slovenská škola. Štátna televízia a rozhlas majú redakcie v slovenskom jazyku, máme svoje vydavateľstvo, týždenník Hlas ľudu, gymnázium, katedru slovakistiky, tlačiareň a knižnice. Od vzniku Juhoslávie v krajine prevládala úcta k právam menšín. Nikdy som nepocítila, ani som si nevšimla na iných žiadnu formu diskriminácie. Už niekoľko rokov v Srbsku funguje Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, ktorá spolupracuje s ekonomickou a politickou vrchnosťou. Stará sa o väčšinu programov vzdelávania, žurnalistiky a kultúry. Koordinuje tieto aktivity, dokumentuje a archivuje. Je to pre nás veľmi dôležité, lebo ak sa niečo nedokumentuje, tak to umiera.

Sú vojvodinskí Maďari aktívnejší vo svojom národnostnom živote?

Vždy boli aktívnejší už len preto, že ich je - aj po všetkých sťahovaniach - niekoľkonásobne viac, Slovákov len 60-tisíc. Navyše, Maďarsko ich podporuje veľmi intenzívne.

Ste Slovenska s maďarským priezviskom. Ako to vzniklo?

Už v 18. storočí sa slovenské mená zvykli pomaďarčovať. V našich obciach máme Černých, Černákovcov a Feketeovcov, a inde Bielikovcov a Fehérovcov, a všetko sú to Slováci. Celá oblasť je odjakživa premiešaná, preto nikdy nebola konfliktná. Srbi, Slováci, Maďari, Rumuni, Rusíni, Rómovia, Ukrajinci, či Bunjevci žili pospolu a pritom si dokázali zachovať svoju etnickú, jazykovú, kultúrnu a náboženskú identitu.

Čím vás upútalo práve divadlo?

Keď som začala študovať na strednej škole, viacerých nás pozvali do detského a mládežníckeho súboru. Hrali sme všeličo - od antických komédií po súčasné drámy. Úplne som prepadla atmosfére, ktorá vládne v divadle. To, čo vzniká, je totiž kolektívne dielo. A to mi vyhovuje. Aj dnes mám pocit, že z toho čerpám. V Divadelnom ústave napríklad trvám na tom, že ak chcú ľudia dosiahnuť dobrý výsledok, musia robiť spolu. Individualizmus je síce krásna vec - pre vznik nosnej idey - ale na realizáciu musí byť tím odborníkov s paletou rôznych, ale doplňujúcich sa nápadov.

Nechceli ste študovať herectvo?

Nikdy som o tom nesnívala. Lepšie je manipulovať, ako byť manipulovaný. (Smiech.) Herectvo je krásne, ale režisér musí vycítiť talent v každom hercovi a vytvoriť nový tvar tak, že skĺbi rôzne talenty, ako najlepšie vie, a zachová pri tvorbe ich jedinečnosť. Vždy ma lákalo pracovať takýmto spôsobom.

Už sa necítite na Slovensku ako v cudzine?

Nikdy som sa tak ani necítila. Kedysi som hovorievala, že som večný turista. Doma sa cítim ako turista, tu tiež a stále objavujem niečo nové. Som dvojdomá rastlina. A najčastejšia otázka, ktorú dostávam je: "Kedy si prišla?" alebo "Dokedy zostávaš?"

Ako v Petrovci vnímajú váš bratislavský "náter"?

Hovoria mi: "Si už iná. Stala si sa akási pokojnejšia." Podľa nich už nie som taký živel, akým som bola, keď som z domu odchádzala. Možno je to tým, že na Slovensku je naozaj oveľa pokojnejšie tempo života. Všetko je tu akosi inak usporiadané a nalinkované. Máločo alebo málokto naozaj prekvapí.

Čo dnes ponúka srbské dramatické umenie?

Srbi majú veľké šťastie na vlastných autorov, lebo celý systém provokovania novej tvorby je podchytený už na vysokých školách. Povinne tam vznikajú dielne a semináre autorského kreatívneho písania, ktoré pokračujú v experimentálnych štúdiách pri divadlách. Ani jedno divadlo na Slovensku nemá takúto autorskú tvorivú dielňu, ani na škole nie sú príliš silné. Takto sa tu vytvorila akási priepasť. A Srbi si bez ohľadu na všetko, aj počas tých najťažších rokov udržali medzinárodný festival BITEF, jeden z piatich špičkových európskych festivalov. Navyše belehradská Fakulta dramatických umení je veľmi silná. Vytvorila skupinu mladých ľudí, ktorí chodia na rezidenčné pobyty po celej Európe a žnú úspech. Je zaujímavé, že témy, ktoré ponúkajú, sú vlastne kritikou západného sveta. Akoby tým vracali facku za to, čo sa stalo a čoho boli svedkami. Západní tvorcovia asi naozaj potrebujú čas na to, aby pochopili, že je to kritika ich vlastných postojov. Takto celá situácia pôsobí trochu paradoxne a zvrhlo. Ale v každom ohľade dramaticky.

Pri porovnávaní - aký jazyk v divadle zaujíma vás?

Páčia sa mi hraničné pozície. Človeku vždy raz dôjde dych, nemôže všetko vypovedať slovom. Zaujíma ma priestor, kde už slovo nie je dominantné. Mám pocit, že až príliš veľa rozprávame a za každú cenu chceme pomenovať aj veci, u ktorých to nejde. Vtedy ich treba pomenovať inými prostriedkami. Je len málo ľudí, ktorí vedia cítiť, a nielen rozprávať. Preto je divadlo krásne - nespolieha sa len na slovo.

A preto je aj dôležité?

Veľmi, a navyše by malo reflektovať dobu. Divadelný ústav všemožne podporuje vznik nových slovenských dramatických textov. Súčasná dráma by mala odzrkadľovať príbehy nášho tisícročia, nášho života. Iba ak budeme mať dobrú pôvodnú tvorbu, môžeme robiť dobré divadlo, nie naopak. Nemám rada, keď sa donekonečna krútime okolo starých dobrých dramatikov. Je to krásna klasika, ale my žijeme v našich, predtým nepoznaných časoch, a tieto časy žijú v nás. V divadlách však nedôverujú moderným slovenským autorom. Je to pre mňa nepochopiteľné. Riaditelia sú skôr ochotní dôverovať súčasnému textu zo zahraničia ako slovenskému. Je to paradoxný nezmysel.

V čom sú podľa vás korene tohto javu?

V divadlách sa vždy rieši nejaké imaginárne riziko. Divák však skôr pochopí technicky horšie napísanú slovenskú hru, ako dobre napísanú írsku. Je to úplne iný kultúrny kontext a v inscenáciách potom cítiť, že herci "hrajú", lebo to nevnímajú ako svoj problém. Len čo sa v divadle ujme dobrý slovenský text, ľudia hneď pochopia, o čom je, lebo sa ich bytostne dotýka. Až vtedy sa začne stierať hranica medzi umením a životom, čo je na divadle najkrajšie.

Situácia v Srbsku je iná?

Srbi sú sebavedomí, čo niekedy hraničí s narcizmom, ale pre divadlo je to užitočné. Každé národné divadlo rieši vlastné problémy, preto je príťažlivé aj pre zahraničie. Vždy je zaujímavé, ako ľudia prežívajú svoje najhlbšie, iba im vlastné témy. Len vtedy sú pravdiví, a tým univerzálni. Keď v slovenských drámach začneme riešiť niečo, čo nám nie je blízke, lebo napodobňujeme nejaký zahraničný problém a model, nikto po tom nesiahne. Veď majú vlastných, autentickejších autorov.

Ako vnímate, že je na Slovensku tak málo divadelných scén?

Je tu 44 scén, čo je naozaj primálo. Len Belehrad má približne 30. Vznikajú tu potom zoskupenia ad hoc, ktoré jednorazovo získajú finančnú podporu, a rozpadnú sa. Robiť divadlo nie je len naštudovať nejakú inscenáciu. Treba vedieť udržať ľudí, tému a naučiť sa plávať v ekonomických vodách. A na tom skrachuje väčšina pokusov o nové teleso. Na Slovensku sa stále vymieňajú divadelné funkcie - dramaturgovia režírujú, režiséri odchádzajú do komercie, divadelní vedci hrajú ako herci. Je to fenomén. Všetci chcú mať s divadlom niečo spoločné, ale niečo iné, čo nevyštudovali, a napokon sú slabí, aby založili a udržali pri živote niečo krehké a nové.

Nie je problém v podfinancovaní?

Všetky divadlá, divadelné festivaly a aj nezávislé zoskupenia sa spoliehajú na ministerstvo kultúry. Očakávajú od štátu, že bude financovať všetko. Je jasné, že keď podporu žiadajú všetci, nikto nezíska plné finančné pokrytie. Keď si ľudia uvedomia, že treba hľadať aj iné zdroje financovania, začnú pôsobiť nezávislejšie, otvorenejšie a uvoľnenejšie.

Hovoríte teraz aj o divadlách mimo Bratislavy?

O všetkých... Je však pravda, že momentálna ekonomická situácia sa ťažko odrazila na celej slovenskej kultúre. Keď herci v menších mestách majú "rolovné" iba 100 korún, žiadny iný príjem a hrajú každý večer, zákonite to vyústi do únavy a opotrebovania celého súboru. Napriek tomu mám v tejto chvíli pocit, že divadelníci sú veľmi silní. Na 44 divadiel máme 170 premiér. Podpora z ministerstva je adekvátna, ale mala by sa vypracovať na viac rokov dopredu. Veď zoskupenia, ktoré už niečo dokázali a dostali objektívne ocenenia, si zaslúžia, aby sa zakaždým netrápili, či je tento rok už naozaj posledná sezóna pred krachom, alebo ešte predsa len prežijú. Keby dostali viacročné granty, boli by efektívnejší.

Čo je teda hlavným problémom divadiel?

Vidím ho v zlej medializácii. Divadelníci nevedia predávať svoj produkt. Je veľmi málo takých, čo to dokážu, pričom vedieť sa predať je obyčajné remeslo a prirodzená súčasť tvorivého procesu. No ak sa na Slovensku z toho niekto vymyká a začne sa presadzovať, povie sa o ňom, že je pyšný egocentrik.

Napriek tomu sa v poslednom čase píše o divadle viac ako v minulom období.

Pomaly áno. Ale podľa mňa je na Slovensku málo divadelných škandálov. Tie totiž predávajú najlepšie. Nehovorím o takých, keď sa režisér vyspí s herečkou, ale o kultúrnych škandáloch, ktoré nastoľujú spoločenský problém. Od svojho vzniku bolo divadlo konfrontáciou. V každom období bolo živou kritikou spoločnosti, vždy obsahovalo politikum. Dnes sa táto stránka divadla vytratila. Divadlo sa dostalo do intímnych a rodinných vôd.

Neodráža tým letargiu celej spoločnosti?

Iste - donekonečna rieši intímne situácie ľudí, ich miesto medzi inými, ľúbostné trojuholníky, štvoruholníky... Navyše je v súčasnom divadle generačný problém. Je tu silnejšia generácia, ktorá si ešte stále drží pozície, nedovolí nastúpiť novej, ale je už za zenitom. Jej produkcia je jednotvárna. A keď sa predsa len niekomu podarí cez škáru dostať sa do divadla a niečo urobiť, taký autor už ďalšiu ponuku nedostane. Nefunguje tu prirodzená výmena, čo spôsobuje stagnáciu. Kamenné divadlá sú obrnené nepriestrelnými vestami. Takto je takmer nemožné dostať sa k podstate divadelnej veci.

Čo sú tie nepriestrelné vesty?

Rigidný postoj. Divadlo, ktoré je plne dotované štátom a nemusí bojovať o financie, by si azda mohlo dovoliť hľadať nový dych, skúšať a experimentovať. Ale možno preto, že zaspalo na istote, vie, že nemusí niečo nové ponúknuť. A ak náhodou niečo nové spraví, vedenie tomu nedôveruje a veľmi zaujímavé tituly odchádzajú z repertoáru. Raz, keď som si išla kúpiť lístky do takého divadla, biletárka ma odrádzala - vraj je to zlé predstavenie. Nie je to komédia a nebudem sa na tom smiať. "Ale ja sa nechcem smiať," vravím jej. Ostala veľmi nešťastná, že ma nepresvedčila. Dnes majú ľudia pocit, že do divadla sa ide len za ľahkou zábavou. Je to čistý fast food. Rýchlo zjem, zabudnem, a o chvíľu mi je z toho zle.

Čo je pre vás v predstaveniach najdôležitejšie?

Keď je silná téma, dokážem privrieť oči nad prípadnými nedostatkami. Zo súčasných autorov považujem Rasťa Balleka za autora, ktorý má vlastnú pevnú víziu divadla, lebo vycítil to, akí sme, aká je slovenská kultúra. Ťaží zo slovenskej literatúry, histórie a prenáša to do divadla. A je v tom ako jeden z mála dôsledný. Jeho Tiso, ktorý otvára slovenské dejiny, je momentálne nenahraditeľný. Je dôležité, aby sa otvárali náročné témy. Divadlo nie je o pasívnej zábave, no momentálne - nemá žiadne zaujímavé témy. Možno niekto povie, že môžeme byť len radi, ak nemáme spoločného nepriateľa, proti ktorému by sme museli všetci bojovať. Ale divadlo silnú tému potrebuje nadovšetko. A pokiaľ si ju nenájde, ocitne sa v depresii.

Akú tému cítite vy?

Dnes je veľmi atraktívny návrat do 20. storočia a otváranie problémov tých čias, veľkých metanarácií alebo tajných záznamov. Každá téma však prichádza separátne s jej tvorcom. Individualizmus v našej spoločnosti pohltil pochopenie istých vecí, ktoré sa dajú zažiť len v spoločenstve. Netvrdím, že by sa ľudia mali zoskupovať a vyhlasovať spoločné manifesty, ale chýba tu akýsi spoločný tok myšlienok v istých tvorivých kruhoch. Silný individualizmus tvorcov sa v praxi prejavuje ako veľká pohodlnosť. Vzniklo množstvo línií, ktoré sa nevedia definovať a každý hovorí o niečom inom. Ale možno je to iba reflexia. Možno doba, ktorú žijeme, nemá žiadny nosný problém.

Napriek tomu, čo vás oslovilo v poslednom čase?

Iba ak maličkosti. A hlavne zo zahraničia. Slovenskí divadelníci málo sledujú zahraničné divadlo. Vidím to aj podľa toho, ako nechodia na medzinárodné festivaly. Sú uzatvorení do vlastnej bubliny. Celá slovenská kultúra je postavená na rustikálnych základoch, čo je špecifikum, ktoré nevie využiť vo svoj prospech, lebo s ním bojuje. Škoda. Takže diela, čo tu vznikajú, sú nevýrazné, lebo len napodobňujú niečo, čo im nie je prirodzené. U nás nie je urbánna, mestská kultúra, a bodka. Veď to nie je koniec sveta.

Čo vám najviac chýba v slovenskej divadelnej tvorbe?

Chýba mi aureola duchovnosti. Slovenské inscenovanie je príliš remeselné. Divadlo je umenie, a umenie musí obsahovať skrytý pôvab. Slovenské divadlo však vykladá všetky karty na stôl, nenechá si tajomstvo. Divák nemá čo riešiť, príde domov a zabudne. Ak by sa nám podarilo vytvoriť akýsi veľmi jemný, krehký spirituálny obal, ktorý by dokázal vnútorne naplniť hercov a režisérov, diváci by to hneď pocítili. Možno preto u nás teraz nie sú herci osobnosťami, o ktorých by sa hovorilo. Napríklad, najlepší srbskí herci sa nemôžu len tak ľahko prejsť po ulici, lebo sú to veľké mená. Na Slovensku je herec niekto, kto hrá v divadle. Alebo ani to nie. Koho videli v nejakej televíznej šou. Zmenil sa tu uhol pohľadu na umelcov ako takých - platí to aj u výtvarníkov, spisovateľov, hudobníkov.

Čím si to vysvetľujete?

Problém je už v školách, ktoré sa najviac starajú o remeselnú stránku veci, a tá je príliš racionálna. A rácio zabíja divadelnú podstatu. Ak budeme vnímať všetko iba rozumovo a prakticky, zbavíme sa ľahkosti a šarmu. Divadelníci nesmú byť iba divadelnými robotníkmi.

Čo je podľa vás podstatou divadla?

Nepoviem nič nové. Je to veľmi jednoduché - divadlo je vždy nový zážitok, aj keď ide o rovnakú inscenáciu. Navyše zážitok v kontakte so živými tvorcami - hercami. Spohodlneli sme z ponuky, ktorú nám predkladajú médiá a prestávame vnímať, že divadlo je priamy kontakt s charizmatickými ľuďmi. A aby nás aj vnútorne naplnilo, mohlo by z času na čas vytvoriť aj nejakú katarziu. (Smiech.) Žiaľ, divadlo nie je prenosné, ako je prenosný filmový kotúč. Preto sú také dôležité medzinárodné festivaly, ktorých je na Slovensku veľmi málo. Učia totiž diváka uvažovať o divadle inak a v rôznych súvislostiach. Preto si naši tvorcovia často trúfnu ponúknuť divákom starinu, ktorá už vôbec nie je aktuálna a nikde inde by neprešla.