Mimotelové zážičky opisujú mnohí chorí, najmä s neurologickými poruchami, od miernych až po epilepsiu a následky porážky, ale aj s psychiatrickými poruchami. Takisto tí, ktorí sa dostali do krátkodobého kontaktu s halucinogénmi alebo drogami. A obete vážnych tráum napríklad pri autonehodách.
Je to častejší jav, ako si myslíme - uvádza ho ním aspoň raz v živote približne každý desiaty človek.
Počas dvoch európskych výskumov sa teraz nezávisle podarilo vcelku jednoduchými prostriedkami virtuálnej reality vyvolať pocity blízke mimotelovým zážitkom aj u zdravých a „nezdrogovaných" dobrovoľníkov.
"Ja" mimo tela
Obidva využili počas špeciálne nakonfigurovaných experimentov v laboratóriu okuliare s počítačovými displejmi na vnútornej strane skiel. Dobrovoľníci sa na nich videli z vonkajšej perspektívy. Vedci im vyvolanú zrakovú ilúziu posilnili pomocou dotykových vnemov. Dobrovoľníci pri obidvoch experimentoch hovorili o pocitoch, akoby sa oddelili od tela.
Normálne vnímame naše vedomé „ja" ako centrum sebauvedomovania lokalizované v hraniciach tela. Ukázalo sa však, že s týmito pocitmi možno experimentálne manipulovať vtedy, keď nášmu vnemu priestorovej jednoty „ja" a tela odporujú vnemy získané rôznymi zmyslami - v tomto konflikte sa globálne „ja" zdanlivo presúva mimo tela.
Sú to vôbec prvé prípady, keď sa to podarilo dosiahnúť v prípade zdravých ľudí v overenom kontexte (jestvujú isté náznaky v okultnej literatúre).
Experimenty využívali prostriedky virtuálnej reality. Foto: Science.
Dedičtvo gumenej ruky
Pri prvom výskume išlo o analógiu už v minulosti známej „ilúzie gumenej ruky". Tá spočíva v súčasných dotykoch viditeľnej falošnej gumenej a neviditeľnej skutočnej ruky dobrovoľníka, ktorý nadobúda pocit, že falošná ruka tvorí súčasť jeho tela.
Videnie v takých situáciách zvyčajne prevládne nad propriocepciou (vnímanie informácie o polohe jednotlivých častí tela) a hmatom. Skoršie pokusy ukázali, že dobrovoľník tiež nesprávne vníma polohu vlastnej ruky, ktorá sa z jeho perspektívy „posúvala" k falošnej.
Paralelné sledovanie mozgvej činnosti ukázalo, že sa pri tom aktivujú predovšetkým tie oblasti mozgu, ktoré integrujú vizuálne a signály a signály telového vnímania (somatosenzorické). Úrazy či iné porušenia tejto oblasti sa niekedy v klinickej praxi prejavia tak, že predmetní pacienti opakovane priraďujú vlastné končatiny (ruky i nohy) určitej inej osobe.
Človek, figurína, blok
Bádatelia postavili dobrovoľníkov dva metre pred kameru, pričom mali na hlave displejové okuliare, aké sa používajú v systémoch virtuálnej reality. V jednom experimente videli v okuliaroch záber vlastného chrbáta, ktorý vedci počítačovo upravili tak, aby vzbudzoval dojem trojrozmerného virtuálneho vlastného tela predmetného dobrovoľníka - vznikol tým akýsi holografický obraz.
V druhom experimente zasa virtuálny obraz figuríny, umiestnenej v reáli napravo od nich a v treťom virtuálny obraz jednoduchého bloku veľkého asi ako človek, takisto v reáli umiestneného napravo od nich. Vo všetkých troch prípadoch asi dva metre pred sebou. Potom sledovali, ako sa ktosi 1 minútu dotýkal zadnej časti obrazu - buď súbežne alebo nesúbežne s dotykmi ich vlastného chrbta.
Schéma troch experimentov prvého výskumu. Ilustrácia: M. Boyer.
Skreslený odhad
Bezprostredne po tom im vedci vždy vypli displeje v okuliaroch, aby ľudia nič nevideli a odviedli ich niekoľko krokov dozadu. Potom ich požiadali, aby sa vrátili na to isté miesto, kde stáli predtým. Všetci dobrovoľníci, ktorým sa vedci dotýkali chrbta súbežne s dotykmi chrbta ich vlastného virtuálneho obrazu alebo chrbta figuríny, zašli pri návrate ďalej za toto miesto, smerom k pozícii obrazu.
No dobrovoľníci, ktorí nevideli nijaký virtuálny obraz postavy, alebo videli blok, naň trafili prakticky celkom presne. Navyše dobrovoľníci, ktorých chrbta sa vedci dotýkali súbežne so zadnou stranou ich virtuálneho obrazu alebo obrazu figuríny, zašli ďalej k obrazu ako tí, ktorých chrbta sa vedci dotýkali nesúbežne s dotykmi obrazov - nešlo teda iba o integráciu zmyslových vnemov „zdola nahor", ale aj o rozpoznávanie podoby vlastného či všeobecne ľudského tela „zhora nadol" kognitívnymi (poznávacími) procesmi.
Videosekvencia: Science.
"Ja" je tam, kde sú oči
Viacerí dobrovoľníci sa pri tom cítili čudne, no nik neopisoval výslovný mimotelový zážitok či pocit netelesnosti, lebo vedeli, že obraz tela nebol ich. No svoje „ja" napriek tomu lokalizovali mimo vlastných tiel.
Naznačuje to, že mozog dáva dokopy pocit priestorovej jednoty integráciou vizuálneho, somatosenzorického a kognitívneho vstupu, pričom sa zdá, že vizuálny dominuje.
Keď sa vedci dobrovoľníkom dotýkali chrbta v rovnakom čase, ako videli, že sa to dialo na ich virtuálnom chrbte, hovorili, že vnem im zrejme spôsobili dotyky na virtuálnom chrbte. Cítili, akoby virtuálne telo v skutočnosti bolo ich vlastné.
Tento výskum sa do istej miery rozchádza s desaťročiami a stáročiami filozofických tvrdení, že sebauvedomovanie je jedinečný ľudský znak, ktorý súvisi s rečou, pamäťou a schopnosťou odkazovať na seba samého.
Ukazuje totiž, že ľudské vnímanie stelesneného „ja" závisi výslovne na koordinácii mozgových procesov. Ak sa naruší, ako pri neurologických a psychických poruchách, alebo užití halucinogénov či drog, výsledkom môžu byť mimotelové zážitky. Vyzerá to, že naše „ja" sa nachádza tam, kde sú naše oči.
Plné mimotelové zážitky však zrejme popri rozpore vizuálnych a somatosenzorických informácií vyžadujú, aby súbežne pôsobili ďalšie poruchy, napríklad rozpor vizuálnych a vestibulárnych (orientácia tela a rovnováha) informácií.
Ilúzia na stoličke
Pri druhom výskume dobrovoľníci oboch pohlaví sedeli na stoličke a takisto mali displejové okuliare. Spojené boli s dvomi kamerami, ktoré zo vzdialenosti 2 metrov snímali stereoskopický 3-D obraz chrbtov dobrovoľníkov.
Obraz z ľavej kamery sa živo vysielal na displej ľavého skla okuliarov, obraz z pravej na displej pravého.
Keď sa takto zozadu pozerali na vlastné chrbty, vedec, stojaci vedľa v ich zornom poli, sa súbežne 2 minúty jednou plastikovou tyčou dotýkal ich hrudníka a druhú vsunul na miesto za ich chrbtami pod úroveň kamery. Dobrovoľníci cítili dotyky na hrudníku, avšak v okuliaroch mohli vidieť iba ruku bádateľa pohybujúcu sa za ich chrbtom, akoby k hrudníku ich iluzórneho tela.
To v nich vzbudilo dojem, že sedia na mieste za skutočnou polohou ich tela. Pozerali sa na čosi pred nimi, čo vyzeralo ako oni, vedeli, že sú to oni, a predsa sa necítili tak, ako by to naozaj boli oni.
Vedec s dobrovoľníkom počas prvého experimentu v rámci druhého výskumu. Foto: Henrik Ehrsson.
Virtuálny strach
Opakovanie tohto experimentu, keď mali dobrovoľníci pripnuté k prstom elektródy. Vedec im tak meral vodivosť pokožky, čo je indikátor emocionálneho vzrušenia - v podstate ide o rozsah potenia. Potom pred kamerou švihol rukou s kladivom, takže sa dobrovoľníkom zdalo, že zasiahne miesto, kde vnímali, že sú.
Fyzicky im v skutočnosti nič nehrozilo, no merania ukázali, že vnem považovali za signál hrozby. Hovorili tiež o svojich sprievodných pocitoch úzkosti. Očividne naplno prepadli vyvolanej ilúzii. Potvrdzuje to, že spôsob, akým ľudské vedomie spája naše „ja" s fyzickými hranicami tela, nie je zadaný celkom napevno - môže sa meniť podľa informácií aktuálne prijímaných zmyslami. A že sú pri tom doležité jednak vizuálna perspektíva, jednak koordinácia zraku a hmatu.
Hoci ani jeden z výskumov nezreprodukoval „prirodzené" pocity mimotelových zážitkov stopercentne, lebo pri takých javoch príšlušní ľudia hovoria o nesmierne presvedčivom vneme oddelenia od tela, vedci pri obidvoch zašli najďalej, ako sa zatiaľ v laboratóriu pri pokusoch so zdravými ľuďmi podarilo k takému stavu priblížiť.
Iný záber z prvého experimentu druhého výskumu. Foto: Henrik Ehrsson.
Na čo to môže byť?
Podobné experimenty s chorými ľuďmi predtým ukázali, že v pozadí je zrejme viacero oblastí mozgu. Ako kľúčový sa javí styk spánkových a temenných lalokov mozgovej kôry.
Ilúzie vyvolané pri nových experimentoh pomôžu určiť, ktorá z predmetných oblastí sa podieľa na ktorom zreteli mimotelových zážitkov a najmä to, ako vlastne mozog produkuje pojem „ja".
Okrem nových poznatkov o činnosti mozgu pri dôležitých procesoch vedomia tento výskum prináša poznatky, ktoré možno využiť v rade praktických oblastí.
Napríklad programátori systémov virtuálnej reality sa z neho môžu poučiť pri zdokonaľovaní návrhov simulovaných scenérií, aby sa užívatelia v čo najvyššej miere cítlili, že sú uprostred predmetnej scenérie.
Virtuálna realita dnes už zďaleka nie je „iba" záležitosťou počítačových hier. Čoraz viac sa využíva pri výcviku a testovaní adeptov na rôzne náročné povolania, napríklad vojenských a civilných pilotov.
A pri skúmaní možností, ako vykonávať rôzne ekonomické a iné činnosti na diaľku. Príkladmi sú prieskum a kontrola nebezpečných prostredí v priemysle a ovládanie ropných vrtných plošín na diaľku.
Sľubnou oblasťou je aj medicína - od vyšetrení cez špeciálne počítačové rozhranie až po chirurgiu. Operačné zákroky však, pravdaže, vyžadujú mimoriadnu opatrnosť a úroveň bezpečnosti. Vývoj v tejto oblasti zatiaľ dospel k pokusom s operáciami zvierat a ojedinele ľudí pomocou robotov, pri ktorých sa nevyužíva virtuálna realita, ale klasické telemosty a diaľkové ovládanie robota cez počítač. Na mieste operácie sú stále prítomní lekári.
Ako prvé sa pravdepodobne vo veľkom rozsahu objavia v praxi využitia virtuálnej reality v návrhárstve, obchode, inzercii a reklame. Predstavujú tiež jeden z kľúčových znakov budúcnosti médií.
Prvý výskum urobil štvorčlenný tím, ktorý tvorili doktorandi Bigna Lenggenagerová a Tej Tadi so svojím školiteľom neurovedcom Olafom Blankeom z Federálnej polytechniky v Lausanne a Univerzitnej nemocnice v Ženeve (Švajčiarsko) a filozof Thomas Metzinger z Univerzity Johannesa Gutenberga v Mohuči a Univerzity Johanna Wolfganga Goethea vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko). Druhý neurovedec Henrik Ehrsson z Karolínskeho inštitútu v Štokholme (Švédsko) a Univerzitného kolégia v Londýne (Veľká Británia). Výsledky oznámili v dvoch článkoch, ktoré vyšli v dnešnom čísle časopisu Science.
Autor: Zdeněk Urban pre Sme.sk
