Mila Haugová patrí medzi naše najproduktívnejšie poetky. Veď od debutu Hrdzavá hlina (1980) vydala už 15 básnických zbierok. A táto najnovšia, Rastlina so snom: Vertikála (Slovenský spisovateľ, Bratislava), nanovo potvrdzuje, že jej tvorba nie je usilovným hromadením slov, ale ďalej prehlbuje témy a motívy, ktoré má od samého začiatku zažité a nažité.
Fakt, že debutovala ako zrelá žena, nemusí ešte znamenať, že umelecky zrelé bolo aj to, s čím prišla, no v jej prvej básnickej zbierke niet začiatočníckeho habkania, ale cieľavedomosť, premyslený básnický koncept a tvar.
V jej ľúbostných básniach je všetko, čo k láske patrí, teda telesnosť i duchovnosť, no predčasná smrť partnera vnesie do jej poézie aj tragický rozmer, a tak od zbierky Čisté dni (1990) individuálna intimita prerastá až do pocitu všeobecne existenciálneho.
Aj Haugovej najnovšia zbierka obsahuje motívy z jej predošlej tvorby: sú to tri cykly básní, datované dňami a rokmi vzniku 2004 - 2006, pričom tieto údaje môžu mať skôr psychologický než literárno-historický význam. Literárnym subjektom je tu samotná autorka, ktorá sa v jednotlivých básňach situuje do rozličných geografických priestorov až to chvíľami pripomína cestopisné záznamy. O nič také však v skutočnosti nejde, lebo v hre nie sú ani konkrétne lokality, ani zážitky z nich, ale ľudský údel vôbec.
Autorka akoby rekapitulovala vlastné bytie, v ktorom sa miešajú otázky o detstve, láske, ženstve, prírode, trvaní, zániku, spomienkach, zabúdaní, návratoch. A aby bolo toto blúdenie v priestore a čase ešte zložitejšie, majú tu svoje miesto i antické mýty, ktoré sa v niektorých jej predošlých zbierkach stali aj priamymi námetmi (Orfea alebo zimný priesmyk, 2003). Jej „kartografia znovu stvoreného“ priam telegraficky zaznamenáva scény z vlastného života, v ktorých sa nič nerozvádza, iba uvádza.
V inej básni zasa píše o filme, premietanom v čiernom stane, kde „dve dievčatká sa hrajú v piesku/ prehrabávajú ho rukami nohami/ hlavy s dlhými vlasmi sklonené/ spolu utekajú smerom od kamery/ stratia sa za obzorom a potom sa/ znovu približujú utekajú ale niečo/ ma znepokojuje nakoniec zaplnia/ celé plátno na tvári majú masky/ starých žien film sa znova opakuje/ ale už nevidím to, čo predtým/ masky sú tam tesný oblúk/ od detstva k smrti/ hrajú sa v jej piesku“.
Haugovej poézia neprináša nijaké posolstvá, iba evokuje a provokuje našu obrazotvornosť naznačovaním otázok o elementárnych veciach človeka. Núti ho zamyslieť sa a niekedy aj pokrútiť hlavou, prečo tie husté siete významov.
