Nával narastá, Japonci sa ho pokúšajú dirigovať s mobilmi pri ušiach a po mnohých urgenciách sa zmôžu na odpoveď - sorry.

Kyvadlová doprava fungovala, včera ju však „prerábali“. Osacké dobrovoľníčky, školáčky a dôchodkyne, pobehovali s tabuľkami ako turisti z tejto krajiny po Louvri. Dávali dokopy skupinky. Jednu nasadili do autobusu, aby ju vzápätí prešupli do iného. Hvízdalo sa, mávalo farebnými policajnými paličkami. Beztak sa to skončilo pri úklone a sorry.

Taxikári sú bezradní, chcú sa zhovárať po japonsky. S príručkou japončiny si horko-ťažko vypýtate účet. Trvá to večnosť.

Pri posunkovej reči riskujete. Aj tá je asi v krajine znakového písma iná.

Ukazovať prstom k tachometru vodiča uráža. Načahovať sa smerom k nemu znamená akoby výzvu na karate. Po krkolomnej anglo-slovensko-japonskej prestrelke s mávajúcou príručkou sa všetko skončí už obojstrannými úklonmi a výkrikmi - haj, haj, haj - áno, áno, áno.

Japonci majú starosti. Osačanov svetový atletický šampionát nevzrušuje. Ku každému sa správajú ako k turistovi. Drobnosti krásne, úslužne zvládajú. Kufor auta otvárajú hneď traja. Ku všetkému vám dajú návod v angličtine s upozornením - ak bude problém, príďte.

Problémy mali celé atletické výpravy na letisku Kinsai. Technický zázrak s dvoma runwaymi na umelom ostrove a dlhým mostom spájajúcom ho s pevninou človek ani nevníma. V extrémnom sparne prežili športovci dve hodiny pri kontrolách, ďalšie dve pri zmätkoch pred autobusom.

Niektorí atléti podotkli, že najľahšie sa aklimatizovali na časový posun. Na počasie sa nedá privyknúť, organizovaný chaos zatiaľ človek ako-tak prežije.

Tasukete kudsaj? Môžete mi pomôcť? Haj, občas aj yes - áno - a koniec.

Kto má čas, si pomôže. Kto nemá, nech zakričí - tasukete! Pomoc!

Ešte som nemusel...