umenia. Sám autor síce skromne vraví, že ako filmový kritik už skončil, jeho rozbory však zostávajú stále podnetné.
Občas sa objavíte na premiére dokumentu alebo hraného absolventského filmu. Sledujete pravidelne, čo sa deje v oblasti filmového umenia?
„Práve to už nezvládam. Tento rok by som bol napríklad rád na festivale Artfilm, ale nebol som.“
Čo vás tak zamestnáva?
„Čoraz viac času mi pohlcuje servis mojej 86–ročnej telesnej schránky, a podobné problémy ma nútia držať sa domova a ženinej sukne.“
Predsa len, čo vás v tomto veku udržiava v kondícii? Ešte minulý rok ste sa potápali v mori. Odkedy sa tomu venujete?
„Odkedy mal môj starší syn šesť rokov. Teraz má 54.“
Do akej hĺbky sa potápate?
„Človek to nemeria, možno ešte zvládnem šesť-sedem metrov. Záleží na tom, aký lákavý objekt leží na dne.“
Čo lovíte?
„Mušle, škrupiny, ježkov... Ale už nič živé, keď vidíme, ako more z roka na rok vymiera. Drasticky to bije do očí v malých uzavretých moriach ako Jadran či Čierne more. Oceány sú obrovské, takže keď sa dostanete do podmorského raja ako Maledivy, máte dojem biologického eldoráda. Aj to však klame, skôr ste v rezervácii pre turistov, ktorými sa takéto raje živia.“
Nedávno ste uviedli do života knihu esejí Straty a nálezy 3. V čom sa tento diel odlišuje od predchádzajúcich dvoch?
„Kniha zahŕňa roky 1961 až 2006, obsahuje teda niekoľko štúdií a reflexií z posledného desaťročia, ktoré ešte neboli na svete, keď v roku 1999 vyšli Straty a nálezy 1.“
Chystáte sa vydať ešte niečo?
„Na prezentácii knihy ma Dušan Hanák prekvapil slovami: Za desať rokov v Slobodnej Európe máte toľko vynikajúcich relácií a rozhovorov s významnými filmármi, že by to ľahko vydalo na ďalšiu knižku. Možno má pravdu, len neviem, kto by bol ochotný sa toho ujať. Vďaka Hanákovi som si však uvedomil, že vo Filmovom ústave naozaj leží množstvo materiálu, ktorého časť by pre dejiny slovenského filmu a slovenskej kultúry mohla byť prínosom aspoň ako zdroj. Zaslúžila sa o to vedúca archívu pani Stradiotová, ktorá moje audiokazetové nahrávky dala zdigitalizovať a tým ich elektronicky sprístupnila, ale to je vždy len zvuková, nie textová podoba.“
Máte doma špeciálne vyrobenú kartotéku, ktorá obsahuje zbierku citátov a výrokov. Ako to zužitkujete?
„Veľmi nie, inak by som aj tento rozhovor prešpikoval bonmotmi, ktoré mi však nezídu na um vtedy, keď by mali.“
Nazriete do nej aspoň občas?
„Isteže, ale papierová kartotéka je veľmi nepraktická, mal by som to dať všetko do elektronickej podoby, ktorú mám v počítači. Keby som bol milionár, tak tým niekoho zamestnám, ale takto?“
Nahrávate si rozhlasové relácie. Načo?
„Nemám chuť dať sa ovplyvňovať vysielacou štruktúrou. Keď už nenachádzam čas na filmy, noviny a časopisy, musel som si nájsť iné zdroje, ako sa držať 'a jour'. A keďže mi priveľa času zaberajú veci, ktoré musím, aj keď nechcem, rozhlas mi tie hluché časy vypĺňa – samozrejme, zo záznamu. Neverili by ste, ako dobre sa dá kultúrne držať nad vodou prostredníctvom staníc ako česká Vltava, rakúska Jednotka a naše rádio Devín. Hoci Devín sa v poslednom období prispôsobuje masovému vkusu.“
Prečo si to myslíte?
„Čoraz väčšmi sa naháňa za poslucháčom, ktorému nie je určený a ktorý si zapína rádio skôr ako pozadie. Prestáva brať do úvahy svojho najvlastnejšieho poslucháča, ktorý si programy volí, a potreboval by, aby sa programy začínali načas. Oproti tomuto halabala prístupu si podľa rakúskej ORF 1 môžete nastavovať hodinky.“
Žili ste na samote aj v meste. Čo vám viac vyhovuje?
„Strávil som štyri roky na polceste medzi Štrbou a Štrbským Plesom. Dodnes je to úplná samota, nič iné ako tá chata tam nie je. Lenže teraz je dobre vybavená, kým my sme si svietili petrolejkou, pitnú vodu som nosil pol kilometra a o aute sa dalo iba snívať. Bolo to tvrdé, ale bol som ešte mladý a pekný. Teraz je zo mňa človek panelákový, a nech by som bol akokoľvek bohatý, na rodinný dom by ma nik nenahovoril. Keď už mám toľko starostí s prevádzkou tela, nech sa mi aspoň o bývanie starajú iní.“
Nedávno ste si zahrali v krátkom študentskom filme – v židovskej anekdote. Dlho vás na to museli nahovárať?
„Vôbec nie. Sympatickí mladí ľudia, pekné dievčatá, šikovní chlapci... Vravím si – tak toto si teda ešte neskúsil. Upozorňoval som síce, že na herectvo určite nemám bunky, ale režisérka Viki Dzurenková vedela tak presne, čo chce, a vedela tak presne dirigovať, že to nakoniec nevypálilo zle. Tak k mojim dvom manželstvám pribudlo tretie, filmové – so Zuzkou Kronerovou.“
Máte veľmi vyhranený názor na konzumnú spoločnosť...
„V konzumizme ľudstvo našlo svoj raj na zemi. A to nielen tí, čo majú veľa, ale aj tí, čo majú málo alebo nič. Lebo aj keď nemajú, chceli by mať, keď majú iní. Ideál rojkov ako bol Erich Fromm s jeho byť, nie mať, je – ako všetky ideály – určený pre menšinu, ktorá štatisticky nezaváži. Ani Fromm však nemá čo ponúknuť mase proti ideálu konzumu, v ktorom sa ľudstvo konečne našlo. Kapitalizmus je totiž jediný systém, ktorý si o človeku nerobí ilúzie a berie ho takého, aký v štatistickej väčšine je. Lenže kapitalizmus stojí a padá s tým, že roztáča špirálu spotreby, budí v ľuďoch potreby, ktoré by bez neho nevznikali. Je ekologicky skazonosné, ak ekonomika stojí práve na tomto. Takže stačí, aby ľudia prestali kupovať, a je tu krach. Na trvalé prežitie ľudstva by musel vzniknúť systém, kde by ekonomika prosperovala tým viac, čím menej sa skonzumuje. Netvrdím, že je to reálne a už vôbec netuším, ako na to.“
Neveríte v Boha. Prečo?
„Mohol by som odpovedať protiotázkou – prečo väčšina ľudí verí? Odpoviem však s Albertom Einsteinom: ’Spolu so Spinozom verím v Boha ako harmóniu toho, čo jestvuje. V Boha, ktorý by sa zapodieval záležitosťami ľudí, neverím.’ Nuž tak v takého Boha verím aj ja ako ateista. Lenže 99 % ľudí o takého Boha nestojí, oni hľadajú oporu, útechu, orodovníka. Tak, ako si hľadajú protekciu tu na zemi, tak zháňajú protekciu aj v nebi. Alebo aspoň spravodlivosť, odškodnenie za pozemské krivdy.“
Je to tým, že človek sa bojí byť na svete sám?
„Áno. Človek sa bojí byť na svete sám, len sám sebe zodpovedný za to, čo robí, a teda s vedomím, že ho za dobré skutky v záhrobí nik neodmení a za zlé zas nepotresce. Bojí sa spoľahnúť na kantovský zákon v sebe. Dostojevskij možno vkladá Ivanovi Karamazovovi do úst aj vlastnú myšlienku, keď vraví: Ak nieto Boha, všetko je dovolené.“
Čo tým podľa vás myslel?
„To znamená vidieť v Bohu bič, ktorý jediný môže človeka udržať na uzde. Moderné cirkvi sa usilujú prezentovať Boha ako nositeľa múdrosti, lásky, dobroty a milosrdenstva, nie ako bič. Ale začítajte sa do porekadiel, a hneď vidíte, koľko bije. Alebo sa započúvajte do Otčenáša, ktorý taxatívne vyratúva, čo všetko Boh od ľudí požaduje a čo im za to sľubuje.“
Čo vaši rodičia? Neviedli vás v detstve k viere?
„Mama bola hlboko veriaca, ale dala iba na Bibliu. Napokon, aj ja som bol asi do šestnástich rokov tuhý evanjelik, zmenili to až Jack London, Voltaire, Marx a ďalší. V Ježišovi podnes vidím jedného z najväčších rebelov proti establišmentu, takže pokladám za geniálnu eskamotáž cirkví, keď sa im buriča – ktorý vyháňal peňazomencov z chrámu, aby z neho nerobili peleš lotrovskú – podarilo pretransformovať takmer na patróna podnikania a ekonomickej priebojnosti. A ovečky im to žerú, veď sú prevažne z toho istého cesta. Môj otec vždy tvrdil: ’Neverím.’ No raz som ho zastihol, ako sa modlí. Začudoval som sa: ’Tak ty si uveril?’ Odpoveď bola príznačná: ’Vlastne ani nie. Ale keď sa pomodlím, a Boh je, mám to k dobru. A ak nie je – no Bože, tak som sa pomodlil zbytočne. Je tam toho.' Obávam sa, že väčšina veriacich chápe vieru takto kšeftársky, ibaže málokto by sa k tomu priznal. To rátam otcovi k dobru.“
Hoci ste sa posťažovali, že séria vašich kritických príspevkov v časopise Romboid v rubrike Úklady jazyka alebo slovgličtina nemá ohlas, získali ste koncom júna práve za túto činnosť jednu z cien Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Je to pre vás aspoň trochu zadosťučinenie?
„Že či! Robím to už štyri roky. Sledujem, ako sa slovenčina mení, najmä aké choroboplodné zárodky ju napádajú a v čom korenia. Tak sa zásluhou vedenia Romboidu zrodila pravidelná, fejtonisticky ladená rubrika. Som na túto sanitárnu činnosť dosť hrdý a sem-tam počujem aj chválu, ale nikdy som nezazrel písanú reakciu, či už súhlasnú, alebo polemickú. Idem pritom slovenským autorom a prekladateľom, rozhlasovej aj novinovej publicistike ostro na telo. No nik nereaguje. Na Slovensku je to tak. V Prahe robí čosi podobné Vladimír Just. Jemu však vyšiel už druhý diel Slovníka floskúl a reedície dokazujú odbyt. Som presvedčený, že by bol aj na Slovensku. Ja som však v tejto neoliberalistickej spoločnosti cudzincom, neviem v tom chodiť. Iba ak by sa vydavateľ sám prihlásil, ale to sa taký cudzinec načaká.“
Ideál rojkov ako Erich Fromm
s jeho Byť, nie mať, je určený pre menšinu. Nemá čo ponúknuť proti ideálu konzumu, v ktorom sa ľudstvo našlo. Kapitalizmus berie človeka takého, aký v štatistickej väčšine je.
