A tak som jej držala palce i vo voľbách, v ktorých veľa šancí nemala, hoci nejaké to parlamentné kreslo získať mohla.
Kazachstan nie je rozhodne najtotalitnejšou stredoázijskou krajinou, Nazarbajev je diktátor inteligentný a schopný, kazašská ekonomika je vďaka rope a plynu celkom stabilná a vzťahy so svetom má Astana uchádzajúce. Teda, taká umiernená prosperujúca a pokojná diktatúra ázijského typu.
A hľa, voľby. Ako by sa do obrázku toho stepného štátu ani nehodili. Nursultan Veľký si ich však prial, dokonca rozhodol, že budú demokratické, slobodné a že sa ich zúčastní rekordný počet voličov. Tak to určil pred hlasovaním a tak sa aj stalo.
Prišlo mnoho ľudí a zvolili tú stranu, ktorú im povedal.
Jeho milovanú Nur Otan, ktorej je, samozrejme, predsedom.
Okrem nej nezvolili žiadnu inú, lebo im to asi pripadalo zbytočné. Za druhé, otecko sa v Ázii počúva, zvlášť ak sa teší z takej vážnosti.
Ako Nursultan.
Opozícia sa rozčúlila a začala šermovať rukami nohami, až mi jej bolo ľúto. Vodcovia strán, ktorí zostali mimo parlamentu, začali vyhlasovať, že voľby boli sfalšované.
Kdeže, ja myslím, že Nazarbajev nefalšoval a ani falšovať nemusel, lebo stačilo vysloviť želanie a ľud ho vypočul. Kmeň vždy počúva svojho vodcu. Keď sa náčelník zachová podlo, zradí, niečo ukradne, klame či podvádza, je zvrhnutý, najskôr i zabitý a kmeň si medzi svojimi najváženejšími členmi vyberie nového.
Žiadnych pozorovateľov k tomu, aby im určovali, či si vyberajú dobre, či nie, nepotrebuje.
Demokratické voľby v európskom vydaní sa asi nehodia k všetkým. Kazachovia si dobrovoľne, slobodne a demokraticky zvolili svojho milovaného diktátora a jeho Nur Otan.
