Od poslednej medaily našej atletiky na svetovom šampio­náte uplynulo práve desaťročie. Pripili ste si na výročie?

„Práve sme boli na dovolenke v Chorvátsku. S manželkou sme si párkrát štrngli, ale špeciálne na aténsky bronz nie.“

Zdá sa vám to veľmi dávno?

„Naopak. Pripadá mi to ako predvčerom. Mám to stále všetko pred očami. Ešte aj vás novinárov, ako ste sa na mňa vrhli v mixzóne.“

Pred finále ste vraveli, že beriete akékoľvek miesto, ale po ňom ste sa prezradili. Konečne sa mi splnil nejaký sen, vzdychli ste si.

„V to leto som zabehol veľa dobrých časov a kamaráti ako Fín Arto Bryggare či Američan Roger Kingdom, ba dokonca aj Brit Colin Jackson mi tvrdili, že mám na to, aby som stál na stupňoch. Ja som si však netrúfal vyhlásiť, že bežím o medailu, lebo nikdy neviete, čo sa nad prekážkami zomelie. Keď som v čosi dúfal, tak vždy skôr tajne.“

Čo rozhodlo, že vás predbehli len dve megahviezdy - Američan Allen Johnson a Brit Colin Jackson?

„Stabilná forma, ale najmä sila vôle a chcenia. Finálový beh nebol technicky najhorší, ale od ideálu mal ďaleko. S energiou, ktorú som doň dal, sa pri vláčnejšom prechode prekážok dal dosiahnuť ešte kvalitnejší čas ako 13,18 s. Na vrcholných podujatiach sú však podstatné umiestnenia.“

Na besede medailistov s novinármi z vás vyhŕklo: Mojím ďalším snom je bežať pod 13 sekúnd. Neprestrelili ste?

„Myslím si, že v rokoch 1995 - 97 som mal na to potenciál. Nenatrafil som však na preteky, v ktorých by sa zišli všetky priaznivé okolnosti.“

Mrzí vás to?

„Mrzí. Nebol som však prvý, ani posledný, kto sa ocitol blízo méty, a napokon ju neprekonal. Priam kultovým prípadom je český desaťbojár Dvořák, ktorému v roku 1999 chýbalo šesť bodov na to, aby ako prvý nazbieral 9000 bodov. Veď nabudúce, povedal si. Nabudúce však už nikdy neprišlo. Ani u mňa. Namiesto toho prišli trampoty s achilovkami.“

Dovtedy nikto z bielych prekážkárov pod 13 sekúnd nebežal. Ale ani odvtedy. Neprekvapuje vás to?

„Po Schwarthoffovom a mojom odchode sa neobjavila výrazná osobnosť, ktorá by sa dlhšie udržala na výslní. Chvíľu sa zdalo, že by v ňu mohol vyrásť Nemec Falk Balzer, ktorý už ako mladík behal rýchle časy, ale doplatil na problémy s dopingom.“

Počas aténskych MS prežívala slovenská výprava hektické chvíle: šéftréner Miroslav Okáľ na protest voči pomerom vo zväze oznámil abdikáciu, jeho predseda Anton Ihring mu hrozil disciplinárkou... Vás to nevykoľajilo?

„Snažil som sa roztržku nevnímať. Vedel som, že ak nechcem premrhať šancu, musím sa sústrediť na súťaž, čo sa mi podarilo. Okrem toho, ja som trénoval v Prahe a problémy som registroval len cez starostlivosť zväzu o atlétov, ktorá bola neporovnateľne horšia ako v českej atletike.“

Kde opatrujete aténsku medailu?

„Vo vitríne u rodičov v Spišskej Novej Vsi. Keď som si obďaleč nich kúpil byt, vynukovali ma, aby som si medailu vzal. Povedal som im: Ak vám veľmi neprekáža, nechám ju u vás - získal som ju, keď som ešte patril do tohto domu.“

Roky ste boli ako doma aj v Prahe, traja z vašich trénerov boli Česi. Neuvažovali ste ostať tam žiť?

„Bol som pripravený, že sa raz vrátim domov. Znenazdajky však prišla operácia. Potom druhá. Počas liečenia som bol viac na Spiši ako v Prahe. Naostatok som rád, že sa to, aj vďaka mojej dnešnej manželke, vyvŕbilo tak, že som sa vrátil.“

Atletický zväz vám po ka­riére sľuboval post manažéra, ale napokon z toho nič nebolo. Neprišlo vám to ľúto?

„Vôbec nie. Oni nevedeli presne, čo chcú a ja, či by ma to bavilo. Skôr mi je ľúto, že sa v slovenskej atletike stále dokopy nič nemení.“

Ako si spomínate na takmer tri roky, ktoré ste strávili v Baumaxe?

„Bola to dobrá skúsenosť, zistil som, ako beží biznis. Napokon, šport je dnes už tiež biznis. Otváral som oči, mal som iné predstavy.“

Keď ste však dostali ponuku z banskobystrickej Dukly, neváhali ste.

„Vrátil som sa k tomu, čomu som sa odmlada venoval.“

Stále ste šéfom marketingovej skupiny Vojenského športového centra?

„Najnovšie pôsobím ako hlavný tréner Vojenského športového klubu Dukla Banská Bystrica, ktorý zastrešuje osem oddielov.“

Gratulujem. Uspokojuje vás to?

„Nesedím len v kancelárii, som aj na športoviskách a spolupracujem s trénermi a športovcami, z ktorých mnohých poznám ešte z čias aktívnej kariéry.“

Stať sa niekoho osobným trénerom vás neláka?

„Neodchádzam ešte na penziu. O rok alebo o tri roky dôjde azda aj na to. O prekážkach dosť viem, rád by som poznatky na niekom aplikoval.“

Črtá sa na vysokých prekážkach konečne nejaký nasledovník?

„Páči sa mi Matúš Janeček: je dobre stavaný, rýchly a má slušnú techniku. Ak bude ochotný na sebe ďalej pracovať, mohol by raz behávať okolo 13,50.“

Šišky z Olympie

Nemec Schwarthoff, bronzový z atlantskej olympiády, predvie­dol v cieli tigrí skok a za ním sa vyrúbal. Kováč dôstojne „zacieľoval“: labutím štýlom natiahol krk. A bronzový bol tentoraz on.

Desať rokov po Pribilincovom chodeckom striebre z Ríma 1987 sa slovenská atletika zasa tešila z medaily na svetovom šampio­náte. Bol štvrtok a písal sa siedmy august 1997.

V tom čase viac v Prahe než na Slovensku pôsobiaci Igor Kováč, rodák zo Spiša, zakľakol vo finále behu na 110 m prekážok do blokov v prvej dráhe a pripadal si ako sirota. Zľava nik, lebo šlo o krajnú dráhu, a sprava tiež. Poliak Kohutek na finále nenastúpil.

„Nemám rád prvú dráhu, ale aspoň som mal pokoj,“ konštatoval neskôr Kováč. Tretí muž svetových tabuliek sezóny s osobným rekordom 13,13 s si bežal svoj beh, bez toho, aby presne vedel, ako stojí.

Vo vaku mal poslednú z troch šišiek, ktorú cestou do Atén počas zastávky v Olympii preňho pre šťastie nazbierala manželka jeho trénera Jana Pospíšila. Štvrtú dala ďalšiemu manželovmu zverencovi, oštepárovi Janovi Železnému, ale ten si ju pred kvalifikáciou zabudol v hoteli a v Aténach do finále - výnimočne - nepostúpil. Železný to vzal s humorom a Kováčovi pred finále tvrdil: „Ja som to urobil preto, aby si konečne mal aj ty šťastie.“

Mal, ale nebolo to len šťastie. Kováč zabehol druhý čas kariéry 13,18. Lepším získali bronz na MS len traja.

Tomu jeho predchádzal desaťročný pôst. Chcelo by to tú dekádovú tradíciu v Osake potvrdiť, nadhodili sme Kováčovi.

„Ja verím, že to vyjde,“ zareagoval. „Komu? Kandidátom číslo 1 je kladivár Libor Charfreitag. Celý rok bombardoval osemdesiatku. Výkonnostne aj vyspelostne má na medailu.“

(mo)

Igor Kováč

Narodený: 12. mája 1969 v Krompachoch

Klub: AŠK Dukla B. Bystrica

Disciplína: 110 m prekážok

Osobný a slovenský rekord: 13,13 (1997)

OH: 1992 rozbeh, 1996 medzibeh, 2000 pre zranenie nenastúpil

MS: 1991, 1993 a 1995 semifinále, 1997 bronzová medaila, 1999 medzibeh

Halové MS (60 m prek.): 1993 a 1995 semifinále, 1997 5. miesto, 1999 8. miesto

ME: 1990 a 1994 rozbeh

Halové ME (60 m prek.): 1990 rozbeh, 1992 semifinále, 1994 5. miesto, 2000 semifinále

Finále GP: 1995 piaty, 1997 štvrtý

Tréneri: Ľudovít Strache, Štefan Schuller, Luděk Svoboda, Jan Pospíšil, Dalibor Kupka

Dnešné postavenie: hlavný tréner AŠK Dukla B. Bystrica

Stav: ženatý, otec 5-ročného Aleša