Cez prázdniny trávim veľmi často víkendy s rodičmi v Partizánskom. Keď mám čas, sadám do auta a idem k nim. A keď je pekne, tak by ste ma určite našli niekde v lese. Nie však na vysokohorskej túre s obrovským ruksakom, ale skôr na príjemnej prechádzke pri zbieraní húb. Na huby chodíme s našimi odjakživa a musím povedať, že sa v nich dosť slušne vyznám. V tom som stopercentná. Aj tak však s mamou vždy všetko konzultujeme, a keď máme najmenšiu pochybnosť, tak podozrivý hríb vyhadzujeme. Nedávno sme boli neďaleko Bánoviec a našli sme krásne dubáčiky.
Po hubárskej prechádzke sa ideme napríklad niekam dobre naobedovať, alebo skočíme ku krstnej mame do Bojníc. Tam mám netere, sesternicu a bratranca. S nimi trávim aj víkendy a zvykneme si buď u nich, alebo u nás grilovať. U našich máme tiež mačičky, tak sa o ne starám. Pred letom sme mali rozlúčkovú párty so Smotánkou a Lucia Hablovičová tam doniesla malé mačiatko, ktoré chcel niekto vyhodiť. No a už je malinká Elinka u nás.
Keď som sama, príliš nevarím, ale keď som u našich, mama trpí utkvelou predstavou, že potrebujem pribrať. Podľa otca by mi prospelo tak odhadom desať kíl, aby som zodpovedala jeho vkusu. Takže ma mama zvykne vykrmovať. O deviatej ráno už má navarený kompletný obed. A keď sú oni u mňa v Bratislave, zoberiem ich do reštaurácie alebo si sadneme do auta a ideme na nákupy do Viedne.
Keď pracujem, nemám veľa času užiť si víkend, lebo spoločenské akcie bývajú počas piatkov a sobôt. Keďže mapujeme spoločenský život a ten sa odohráva väčšinou večer, tak sa cez deň nejaké to voľno nájde a snažím sa vždy niekam vybehnúť, aby som nebola zavretá celý deň doma. Moje víkendy teda nie sú od rána do večera nabité prácou, je to skôr o tom, že sa musím na večerné natáčanie pripraviť. Npríklad, všetky predstavenia, o ktorých v Smotánke hovoríme, si aj pozriem. Sledujem aj bulvár, nie preto, že by to bol môj koníček, ale preto, že musím mať prehľad o spoločenskej scéne. Je to moja profesia. Ale v súkromí si určite radšej prečítam niečo iné, mám rada napríklad rôzne encyklopédie.
Nemôžem povedať, že by som vyhľadávala samotu, i keď aj tá je niekedy dobrá. No určite nevyhľadávam miesta plné ľudí a zafajčené prostredie. V súkromí vediem úplne iný život ako pred kamerami. Nemám rada strojené pózerské podniky. Skôr sa snažím úplne vypnúť, nelíčiť sa a mať pokoj. Čím dlhšie to robím, tým je to u mňa intenzívnejšie. Moja práca je tak trocha pre mňa aj hendikep. Niekedy sa mi stáva, že mám ísť večer na súkromnú oslavu a v duchu si aj hovorím, že idem relaxovať, no som v takom kolobehu, že už pomaly všetko beriem ako svoju prácu. Ale snáď je to len prechodné. Ani ponocovanie mi nerobí dobre, preto, aj keď večer robím, keď dotočíme, snažím sa ísť čo najskôr domov spať. A keď sa dá, cez víkend si pospím aj do deviatej.
Keď mám za sebou niekoľko stresových dní, jednoducho sa doma zatvorím a relaxujem. Preto sú moje voľné dni skôr lenivejšie ako akčné. Športovaním sa zatiaľ príliš nezaoberám, ale práve rozmýšľam o kolieskových korčuliach. Všetci mi hovoria, že je to úžasná vec.
Niekedy si tak trocha nostalgicky zaspomínam, aké pekné a pokojné víkendy sme mali, keď som bola malá. Každé sobotné ráno sa u nás varilo, voňala polievka a babička s mamou kecali v kuchyni. Brat, ktorý teraz žije v Los Angeles a je o desať rokov starší, mi vždy pripravoval nejaký program. A ja som bola šťastná. Chodili sme k babičke na dedinu pri Trenčíne. Tam sme sa liepali po stromoch, opekali a chodili po lese. To sú moje najkrajšie spomienky. Viem to oceniť až teraz, keď žijem úplne iným životom, z ktorého som niekedy dosť ohučaná. No teraz mám prázdniny, a teším sa, že s rodičmi vypadneme niekam k moru, asi na Malorku.
(zš)
