Zrušenie hlásateliek v STV nebolo zlé. Zlý bol len spôsob, akým to Rybníček urobil, tvrdí v rozhovore pre SME.sk moderátorka ALENA HERIBANOVÁ.
Prečo ste šli na Filozofickú fakultu študovať práve kombináciu angličtina - slovenčina?
Veľa som čítala, recitovala, a mala som pocit, že je veľkou výhodou, ak má človek možnosť rozvíjať ducha. Študovala som na gymnáziu v Trenčíne, ktoré malo skvelých profesorov humanitných predmetov. Veľa sme sa rozprávali o filozofoch ako Hegel, Feuerbach, o evolúcii, histórii, proste o všetkom možnom, čo súvisí s rozvojom ľudského myslenia. Chcela som v tom pokračovať a študovať jazyky.
Nemali ste ako dieťa sen byť niečím iným?
Pôvodne som chcela byť archeologičkou. Môj otec pracoval v leteckom priemysle a chodil často do Egypta, Jemenu, Kuvajtu... S týmito krajinami sme vtedy mali dobré vzťahy, najmä v jeho fachu. Nosil mi rôzne knižky v angličtine, kúsky skál z pyramíd, a ja som mala pocit, že by bolo úžasné naučiť sa po anglicky, pridať sa k archeológom a objaviť hrobku ďalšieho faraóna. (smiech)
Technika vás nelákala?
Nie. Na techniku vôbec nemám dispozície, mám problém s elementárnymi vecami. Som šťastná, že som sa vôbec naučila pracovať s internetom, trvalo mi to dosť dlho. (smiech) Navyše rada rozprávam... To, čo robím, je asi zo všetkých povolaní najčlovečenskejšie.
Prečo si to myslíte?
Lebo je to o ľuďoch, ich príbehoch, osudoch a komunikácii.
Skončili by ste pri hlásateľstve a moderovaní, ak by v roku 1979 neprišiel konkurz do televízie?
Mojou ambíciou bolo vyučovať angličtinu na gymnáziu a veľmi som sa na to tešila. Aj moja mama bola učiteľka a ticho som ju obdivovala. Lenže v tom čase boli v Bratislave iba dve gymnázia, kde sa vyučovala angličtina a ani na jedno som sa nedostala. Vtedy som si na dverách našej školy všimla plagát s oznamom o konkurze do televízie. A šla som naň. Bolo to skôr východisko z núdze.
Nebola vtedy jazykovo perspektívnejšia skôr ruština?
Určite, bol to takzvaný povinný vyučovací jazyk. Ale k Sovietskemu zväzu som nemala absolútne žiadny vzťah. Poznačil ho vpád sovietskych vojsk do Československa.
Pamätám si, ako som vtedy v auguste bola u babky pri Piešťanoch, a keďže to bola pomerne odvážna a angažovaná osoba, na jednom plote bolo kriedou napísané, že ju idú obesiť. Pýtala som sa jej, čo to má znamenať a ona odpovedala, že všetci tí hlupáci, ktorí sa teraz vďaka Rusom dostanú k moci, sa budú mstiť ľuďom, ktorí mali viac odvahy. Nič také sa jej našťastie nestalo.
Bývali som vtedy v Trenčíne a tam sa na uliciach strieľalo. Mesto bolo plné vojakov a ja som bola s typickými vášňami mladého človeka presvedčená, že chcem vedieť anglicky, počúvať Beatles, a nekomunikovať s agresormi, ktorí nás obsadili tankami.
Teda práve august 1968 ovplyvnil váš vzťah k režimu?
Absolútne. Práve v Trenčíne bola sovietska komandatúra a Východný vojenský okruh. Môj otec bol niekoľko dní zatvorený, lebo odmietol otvoriť priestory letiska sovietskym tankom. Práve vtedy mal totiž službu. Nevedeli sme, kde je, čo s ním je, bolo to dosť zlé. V nás bola vtedy strašná revolta. Chceli sme dokázať „veľkému vlkovi", že aj ten „malý zajac" je prinajmenšom bystrý. Všetko to bolo veľmi ponižujúc, aj keď sme to ako deti celkom nechápali.
Bavili ste sa doma o politike?
Veľmi veľa, lebo mama v tom čase musela odísť zo školy. Učila dejepis a občiansku výchovu a mala veľmi veľa spoločného s babkou, najmä tú patričnú dávku odvahy. Otec rovnako a riešili sme, čo s nami bude. Vtedy to nebolo tak, ako dnes, že keď človek odišiel z jednej školy, vzali ho na druhú.
Verejnosť vás dodnes vníma ako apolitickú osobnosť, o ktorej sa nevie, čo si myslí o politike. Ste ľavičiarka alebo pravičiarka?
Človek sa vyvíja. Ako mladá som bola skôr ľavicovo orientovaná, lebo mladý človek vždy romanticky bojuje proti nespravodlivosti, cíti viac potreby tých druhých, ako svoje vlastné. Socializmus som najskôr vnímala ako akúsi 
spravodlivosť pre všetkých.
Dnes to vidím reálnejšie - šancu riadiť a rozhodovať by mali dostať tí najschopnejší a najšikovnejší - iba tak možno zabezpečiť spravodlivosť pre všetkých. Po roku 1968 sa doma otvorene hovorilo o tom, v akej neistote žijeme, že sme izolovaní za železnou oponou, nie sú tu žiadne informácie, bol tu permanentný strach..., pričom na uliciach veselo viseli plagáty o šťastnej budúcnosti a radostnej prítomnosti.
Takže som vedela, že to, čo sa deje, je podvod. Že sa to vtedy nazývalo ľavicovou alebo sociálne spravodlivou politikou, bolo úplne jedno. Každý normálny človek, ktorý si minimálne prečítal povinnú literatúru, musel trochu premýšľať o živote okolo a rozumieť, čo sa deje.
Dnes ste teda skôr vpravo?
Som vpravo so silným sociálnym cítením a presvedčením, že najschopnejší majú ísť dopredu a dostať šancu na využitie svojich schopností. Na strane druhej sú povinní pomáhať tým, ktorí tie šance nemajú. Nie ku každému je osud rovnako štedrý. Ale v istom slova zmysle práve tí silní, bohatí a schopní by mali mať niečo aristokratické v zmysle ochrany o tých slabších, ktorí aj pri využití svojej maximálnej životnej energie nikdy nedosiahnu to, čo lídri.
Ako ste sa prvýkrát dostali za hranice?
Prihlásila som sa do folklórneho súboru Trenčan. Vtedy mohli „opustiť" túto republiku iba robotnícka trieda, folkloristi a športovci. (smiech) Ale tancovala som veľmi rada...
Socialistická televízia slúžila režimu. Nemali ste s tým morálny problém?
Mala som pocit, že v televízii je úžasne veľa múdrych a šikovných ľudí. Pokladala som ich za nositeľov kultúry a istej noblesy. Keď sa pripravujete do hlásateľskej služby a vedľa vás sedí Ladislav Chudík, ktorý sa chystá do relácie o poézii, bavíte sa o beatnických básnikoch, príde napríklad Milka Vášáryová, ktorá ide nakrúcať nejakú inscenáciu a rozpráva vám, ako bola na festivale v Cannes, kde sme s Baladou o siedmich obesených vyhrali medzinárodnú cenu. A spoznala som aj skvelých dramaturgov, kameramanov, režisérov...
Bola som teda skôr hrdá na to, že môžem byť v prítomnosti takýchto ľudí,. Neboli ničím zmanipulovaní a stáli si za svojim názorom elegantne a bez pátosu. Doba, v ktorej sme žili bola pre náš život proste určená a bolo iba na nás, či sa necháme zatvoriť, emigrujeme, alebo akceptujeme isté pravidlá hry. V televízii som dodnes a nikdy som nemala pocit, že by som mala verejne súhlasiť s nejakým režimom a ťažiť z neho výhody.
Hanbila som sa za jeden projekt po roku 1989
Neponúkali vám vstup do strany?
Ponúkali, dokonca to bolo podmienené istým profesným postupom, ale po skúsenostiach s rodičmi, ktorí v strane vtedy neboli, som nemala pocit, že sa s tým treba stotožniť. Navyše prichádzala doba, kedy bola v ZSSR perestrojka a ukazovalo sa, že je už len otázkou času, kedy sa niečo zmení. Život je jedna veľká zmena a dejiny ľudstva sú plné zmien. Tá naša zásadná prišla čoskoro - režim už stál na hlinených nohách, aj z médií bolo cítiť akúsi neistotu.
Museli ste za socializmu ako hlásateľka ohnúť chrbát? Urobili ste niečo, za čo sa dnes hanbíte?
Skôr som sa hanbila za inú vec. Za jeden projekt, na ktorý som sa dala až po roku 1989. Zistila som totiž, že vianočný koncert, ktorý mal byť krstom platne jednej umelkyne, sa zmenil na politickú kortešačku istej strany.
HZDS?
Áno. Bolo to niečo, o čom som ani netušila, že sa z toho vykľuje. Zrazu z toho bola akási prezentácia ich sily.
Krst albumu Blaženy Martinkovej?
Také niečo. A vtedy som sa cítila zaskočená. Vravela som sama sebe, že zrejme nie som nejaký veľký profesionál, ak som to šla robiť.
Nevedeli ste, do čoho idete?
Vedela som, že je tam orchester, že to bude v Redute, že sú tam umelci, že tam príde zaspievať pani Martinková, ale netušila som, že vojdeme do Reduty, nebudeme mať ani šatňu, lebo všade budú bodyguardi, ktorí nám budú prikazovať, čo smieme a čo nie... Na generálke mi to zrazu došlo... bolo to niečo, s čím som vôbec nerátala. Ale čo znamená ohnúť a neohnúť chrbát?
Trebárs to, že keď Jarovi Bučekovi za Mečiara kázali zahlásiť text, s ktorým sa nestotožnil, odmietol a v STV skončil. Alebo Hríb, ktorý, i keď zbytočne teatrálne, obetoval vlastnú reláciu.
Mne sa stalo čosi podobné. Dostala som dištanc.
Za čo?
Milan Markovič sa v istom období (za mečiarizmu, pozn. autora) vôbec nesmel objaviť v žiadnom slovenskom médiu. 
V českej televízii vyrábal reláciu Na šikmej ploche a z neznámych dôvodov ju mala odvysielať aj STV. V poslednom momente si to však niekto rozmyslel a mňa poslali do hlásateľne s tým, aby som vysvetlila divákom, že tá relácia nie je vhodná pre ich oči, pretože „bola plná hrubých a vulgárnych osočovaní nášho politického režimu" a podobne. Bola som ochotná prečítať to tak, že „medzi moje pracovné povinnosti patrí aj to, že som vám teraz prečítala text, ktorého nie som autorom a nestotožňujem sa s ním". V tom momente prišiel telefonát od riaditeľa, že si môžem „zbaliť švestky".
Tým riaditeľom bol Darmo alebo Kubiš?
Darmo. Mala som sa vraj zodpovedať za svoju neprofesionalitu a dostala som dvojmesačný dištanc. Neskôr sa to nejako utriaslo.
Znamená to, že po revolúcii to bolo za Mečiara v STV z hľadiska politického zneužívania horšie ako pred ňou?
To je ako v tom príbehu o žabe, ktorú dajú do studenej vody a keď ju postupne zohrievajú, tak ju uvaria. Keď ju však hodia do vriacej vody, vyskočí z nej. Po revolúcii to bolo o tej vriacej vode - okamžite sme skákali. Pred revolúciou to bolo polotrápne, po nej však boli isté momenty vyslovene trápne. Prišlo to v dobe, v ktorej sme verili, že také niečo sa už nemôže stať.
Z rozhovorov s viacerými televíznymi hviezdami socialistickej obrazovky cítiť akúsi nostalgiu za minulými časmi, pretože vtedy boli jednotkami, pričom dnes sú v ústraní. Typickým príkladom je Karol Polák. Cítite niečo podobné aj vy?
Absolútne nie. Mňa nový režim svojim spôsobom oslobodil. Vnútornú slobodu som mala aj dovtedy. Dokonca som aj trochu poznala svet - vždy som si dokonca dokázala našetriť pár korún a ísť trebárs do Grécka, Juhoslávie, na jeden deň do Benátok a podobne. Robila som aj spoločné televízne večery v Bulharsku, Poľsku, vo východnom Nemecku... Bolo to ale stále o živote v klietke - duševnej aj fyzickej. Navyše, iné sme si mysleli a iné komunikovali na verejnosti. Za úprimnosť a aj konštruktívnu kritiku sa perzekuovalo.
Kamera: Lukáš Kodoň
Socializmus však garantoval nejaké istoty. O tie neskôr mnohí prišli.
Nie som typ človeka, ktorý pokladá životnú a sociálnu istotu za výhodu a slobodu. Mám rada slobodu aj v neistote. Neistoty ma ženú dopredu.
Slováci sa skôr podceňujú ako preceňujú
Akí sme my, Slováci?
Myslím, že veľmi schopní. Máme v sebe zdravý temperament a úžasnú dynamiku a ak sa hovorí o mladosti ako o stave mysle, tak je to o nás. Moje deti študujú v Rakúsku a Holandsku a ich spolužiaci sem radi chodia. Páčia sa im práve tie zmeny, esprit, emócie...
Sme šikovní, ale na druhej strane mi chýba vízia niečoho konkrétnejšieho, kam by sa naša krajina mala uberať. Občas sa mi to zdá chaotické, napríklad príde z Ázie podnikateľ a my hovoríme iba o pracovných pozíciách, ktoré ponúka a o spriemyselnení nejakého regiónu. Ale čo nám to priniesie ľudsky, či práve jeho aktivity nelikvidujú našu vlastnú, jemu konkurujúcu aktivitu, nikto nerieši. Sú totiž krajiny, ktoré si jasne zadefinujú svoj potenciál - ľudský aj prírodný, svoje tradície, priestor a hľadajú koncepčné riešenia budúcnosti. Mne napríklad chýba elementárne PR - jasné znaky, možno erb našej národnej identity. Niečo, s čím by sme sa stotožnili a komunikovali sa ako SR vo svete. Škóti majú gajdy a kárované sukne a nikto si ich nepomýli so Švédmi ako nás so Slovincami.
Naznačujete, že nie sme si vedomí svojej ceny?
Skôr sa podceňujeme ako preceňujeme. Vieme viac o svojich povinnostiach, ako o právach. Proste si nevieme stále určiť svoju hodnotu. Akoby sme si nedokázali uvedomiť, že aj my máme erbovné znaky. Krásnu prírodu, hrady, zámky, liečivé pramene, jaskyne, folklór... sme nádherná stredoeurópska krajina, ktorá by mohla svetu ponúknuť veľmi veľa. Chýba nám ten správny marketing.
To sa ale dostáva do rozporu s mýtom, že Slováci sú pohostinní. Ako nimi môžu byť, ak si neuvedomujú to, čo majú?
Ja si vôbec nemyslím, že sme nejako špeciálne pohostinní. Sme milí, ale delíme sa zvyčajne s tým, čoho máme nadbytok. Sú ľudia, ktorí sa podelia o to, čoho majú sami nedostatok.
Napríklad Tibeťania v Nepále, ku ktorým sme minulý rok prišli po pätnásťhodinovom pochode v snehovej metelici. Stany sa v závejoch stavať nedali a boli sme odkázaní na ich pomoc.
Dokopy so šerpami a Holanďanmi, ktorí sa k nám pridali, nás mohlo byť asi päťdesiat. Prišli sme do malej osady, ktorú tvorili štyri chalupy tibetských utečencov. Chyžu tvorila jediná izbietka, kde bolo drevo, psy, žena s polročným bábätkom, jej dvaja bratia, mama... V strede miestnosti horel oheň, lebo nemajú komín. Dym vypúšťajú bočnými škárami, lebo cez komín by tam vraj prišli zlí duchovia. V tej izbe bol teda celý ich majetok - najnutnejšie veci na prežitie. Hneď nám uvarili čaj, urobili čapaty - tamojšie chleby, po zemi sme si rozložili karimatky a spacáky. Tie štyri domy vlastne všetkých prenocovali a dali nám všetko, čo len mali, pritom vlastne nemali skoro nič. Bolo to dojímavé. My sme síce pohostinní, ale často sa delíme iba s tým, čoho máme dosť. Oni sa tam delia aj s tým, čo im bude chýbať.
Sme závistlivý národ?
Myslím, že áno, ale lepšíme sa. (smiech) Závisť často vyplýva aj nedostatku komunikácie, že často nevieme, že aj ten druhý má nejaký svoj kríž, ťažkosti. Vidíme len to, čo sa nám zdá závideniahodné.
Vzali ste niekedy nejakú prácu čisto pre peniaze?
Ale áno. Práca ma predsa živí. Človek sa stále snaží porovnávať s rovnakými profesiami v okolitých krajinách, kde je životný štandard vyšší. Občas vezmem nejaké moderovanie alebo reklamnú kampaň a vyskladám si to tak, aby som sa mohla ísť pozrieť niekam do sveta, zacestovať si... Vezmem aj prácu, o ktorej si poviem, že to nie je bohviečo, ale aspoň mám dôvod na úsmev cestou do banky. (smiech) To inak nie je moja myšlienka, povedal to Peter Breiner. Ale podpásovky, za ktoré by som sa vnútorne zožierala, nerobím. Odskúšala som si to a zistila som, že nestoja za žiadne peniaze. Najhoršie totiž je, ak si človek prestane vážiť sám seba.
Bulvár občas zverejní cifry, ktoré zarábajú moderátorky na súkromných akciách. Niektoré údajne berú za akciu pätnásť, niektoré osemdesiattisíc. Sú tie čísla správne?
Ako kedy. Ale u mňa sú to prehnané sumy. Osemdesiattisíc neberiem, ale na druhej strane sú príležitosti, kedy je peňazí viac.
Kedy?
Napríklad za reklamné kampane. Robila som ich pre kozmetiku, kávu, to boli naozaj lukratívne džoby. Ale obvykle to nie je o miliónoch. Za seba to môžem potvrdiť.
Takmer vždy som mala dosť
Snom mnohých známych ľudí je mať vlastnú reláciu. Vy ju máte pomerne dlho. Ani toto neumožňuje žiť v obvyklom štandarde?
Je to relatívne. Nie je bohatý ten, kto má veľa, ale ten, kto má dosť.
Máte dosť?
Takmer vždy som mala dosť. Aj vtedy, keď som ako nastupujúca hlásateľka v televízii dostávala tisícdvesto korún. Rovnako som mala dosť, keď som robila seriál Spielt mit, ktorý bol mimoriadne úspešný a dostala som zaň toľko, že som si kúpila auto. Ja som pomerne spokojná s mojím zárobkami, lebo sú za prácu, ktorú robím rada.
Možno keby sa na moje príjmy pozrela kolegyňa zo zahraničnej komerčnej televízie, bola by prekvapená. Keď ale oproti mne v štúdiu sedí profesor medicíny, skvelý ekonóm alebo vynikajúci astronóm, myslím, že som platená v porovnaní s nimi až príliš dobre.
Miloš Bubán mi spomínal, že podľa neho bol najlepším riaditeľom STV ten posledný prednovembrový - Hlinický. Ako ste ho vnímali vy?
Ja ho tak nevnímam, mala som však pred ním rešpekt. Brala som ho ako ďalšieho z radu ľudí, ktorí v tom čase boli v televízii. Bol to naozaj dobrý hospodár, ale občas mi pri ňom doslova zovrelo hrdlo, keď som sa dozvedela, že som podľa neho niekde dôstojne nereprezentovala. Niektorí priniesli pozitívnejšie momenty.
Aj tí prednovembroví?
Z tých som zažila len pána Hlinického. Bol to riaditeľ, ktorý zabezpečil, aby ten kolos nejako šliapal.
Ktorí riaditelia boli progresívni po revolúcii?
Ťažko povedať. Každý mal ambíciu... možno Milan Materák. Toho považujem za múdreho a solídneho človeka. Ale aj tí, čo prišli hneď po revolúcii, zabezpečili, že to zrazu bolo fajn. Ale nepamätám si ich, lebo tam boli krátko. (Strnisko, Kaliský, Zeman, Šimko, Kleis, Malec, pozn. autora) Na pána Darma si nespomínam rada, to naozaj nebolo šťastné obdobie STV.
A na Igora Kubiša?
Toho som vnímala ako človeka, ktorý na riaditeľský post naskočil príliš rýchlo, snažil sa o vyššiu sledovanosť, čo sa mu podarilo, ale bol príliš jednostranne politicky orientovaný.
Na strane druhej cítim, že každý riaditeľ STV má blízko ku koalícii, ktorá práve vládne.. Vždy to tak akosi vyjde, že je tam človek blízky aktuálnej koalícii. (smiech)
Zrušenie hlásateliek nebolo zlé, zlým bol spôsob komunikácie
Ako hodnotíte - odhliadnuc od toho, že zrušil hlásateľky - Richarda Rybníčka?
Richard bol veľmi progresívny mladý muž, ktorý prišiel s tým, že televízia je jeden obor na hlinených nohách, kolos s prezamestnanosťou, v ktorom niektoré veci jednoducho nefungujú. Bolo to zatuchnuté, staré a bolo s tým treba niečo robiť. Že zrušil toľko pracovných pozícií, sa mi spočiatku zdalo ako nevyhnutný ťah na ďalšie kroky.
Bolo dobré, že zrušil hlásateľky?
Nebolo to zlé. Zlý bol skôr spôsob, akým to urobil. Bolo to drastické, lebo sme si do poslednej chvíle mysleli, že 
zostávame. A na titulke bulváru sme sa dozvedeli, že sme na ulici. Nepáčil sa mi skôr jeho spôsob komunikácie, ale to, že sa snažil riešiť prezamestnanosť, bolo v poriadku. A keď sa rúbe les, lietajú triesky. Odišlo aj množstvo ľudí, bez ktorých ostala televízia doráňaná. Zrazu tam chýbali profíci.
Na jednej strane teda problém riešil, na druhej mohol citlivejšie zvažovať, koho nechať a koho poslať preč. Jeho kroky sa však mne osobne zdali progresívne. Ale zazlievam mu, že napríklad Dvojke, ktorú programovo nastavil pre náročnejšieho a teda menšinového diváka, nerobil na Jednotke väčšiu reklamu. Bol tam program Števa Hríba Pod lampou, šport, dokumenty... ja sama som bola rada, že som v tom čase bola na Dvojke, len som nerozumela, prečo jej nepomohol promovaním na Jednotke. Kanály od seba absolútne izoloval a práve na škodu ich sledovanosti.
Koľko zarábali hlásateľky a hlásatelia?
Ani nie desaťtisíc korún mesačne. Ja som mala možno ešte menej. Boli sme totiž na polovičných úväzkoch, každá z nás mala priestor tak do dvoch hodín nahrávania týždenne, takže to možno bolo aj adekvátne.
Váš brat bol riaditeľom Markízy. Prečo ste nešli do nej?
Pýtal sa ma na to aj pán Rybníček. Povedala som mu, že nemám dôvod odísť, lebo mám rada STV a nechcem ísť niekam, kde sú dvaja majitelia a ja budem musieť často skákať, ako sa im zachce.
Panovali v kolektíve hlásateľov nenávisť, podrážanie si nôh, závisť a podobne?
Teraz vás zaskočím, ale za našich čias nie! Keď som však nastupovala do televízie, tak to tak fungovalo. Boli tam dramatické chvíle, spory o programy, účinkovanie. Hlásateľky boli vtedy úžasne populárne, šlo im o slávu a podobne.
My sme to už mali ťažšie v tom, že sme cítili, že začíname byť „ohrozeným živočíšnym druhom". Po nástupe komerčných televízií sa často hovorilo, že bez hlásateliek je vysielanie dynamickejšie a tak sme sa dali dohromady a bojovali sme o prežitie... Ale vždy šlo o popularitu, peniaze, spoločenský kredit. Kontrolovali sme sa navzájom, ale nikdy sme sa neznížili k nejakým hádkam, skôr sme si pomáhali a tak je to dodnes. S nostalgiou spomíname na naše hlásateľské časy a je nám fajn.
Česi sú štátotvorní
Ste za to, aby vôbec existovala verejnoprávna televízia?
Mám taký silný pud sebazáchovy, že som za. (smiech) I keď hovoriť o tom v mojom veku je skôr irónia.
Prečo ste za?
Lebo v akejkoľvek demokracii majú ľudia právo na objektívne informácie, na niečo, čo nie je ovplyvňované skupinkou ľudí, ktorá médium vlastní.
Veď aj STV je ovplyvňovaná. Vidíte, čo sa v nej dnes deje.
To je pravda, ale kým komerčné médium môže mať jedného vlastníka desaťročia, verejnoprávne bude mať raz na čele pravičiara, potom ľavičiara, intelektuála, neskôr manažéra, filmára... Vysiela menšinové žánre, národnostné vysielanie, dokumenty, pôvodnú tvorbu... Vždy poskytuje alternatívu televíziám, ktoré sa riadia iba číslami sledovanosti. Komerčná televízia sa orientuje na vkus priemerného diváka, tí jej totiž robia najvyššie rejtingy. Ak má ísť televízna tvorba ďalej, ak majú dostať šancu mladí scenáristi, herci, kameramani, musia mať svoj priestor. Takto by to malo fungovať v ideálnom prípade verejnoprávneho média.
Lenže to tak nefunguje ani takmer osemnásť rokov po revolúcii. Nie sú tu ani šance pre mladých, ani pôvodná tvorba. Nie je len ilúziou, že to raz bude inak?
Od revolúcie ubehlo príliš málo času na to, aby sa vykreovala skutočne seriózna verejnoprávna televízia.
Česká televízia to za ten istý čas stihla.
Lenže české kráľovstvo malo už v štrnástom storočí Karlovu univerzitu. Malo Přemysla... Česko má v porovnaní s nami zadefinovaný kultúrny priestor stáročia. Má úplne inú anamnézu, vnímanie národnej kultúry. Česi sú - povedzme - štátotvorní. Podvedome cítia, že štátu musia dať niečo, čo ho zveľadí, urobí kultivovanejším. Proste žijú s vyššou spoločenskou pridanou hodnotou. Keď nakrútia film, má najvyššiu návštevnosť... U nás to tak nie je.
Nebude to aj tým, že čosi ako Pelíšky, Pupendo, Tmavomodrý svet, Musíme si pomáhať, Vratní láhve, Kolju a podobne nedokážeme natočiť? Že vyrábame skôr lyrické diela typu Záhrada alebo Krajinka, ktoré masy jednoducho nezaujmú?
Po toľkých rokoch filmárskeho vákua sa ťažšie vygeneruje filmový tvorca... zatiaľ je tu celá generácia filmárov, ktorí to vedeli, ale tí idú radšej točiť do Čiech, lebo tu to nie je možné. Môj muž spolu s Jožom Slovákom kedysi napísal scenár k filmu Utekajme, už ide. To bola komédia, ktorá sa predala do celej Európy, vyhrávala festivaly v USA, mali podmienky, peniaze... dnes nie je jedno ani druhé.
Lasica a Zednikovič?
Presne tak. Akoby sme si neverili a pritom páni Šulaj, Dušek, Paštéka, Hanák, Trančík, Rapoš, Jakubisko a ďalší sú stále tu. Máme tvorcov, ktorí vyhrávali festivaly! Slovenskí herci sú v českých filmoch stále hviezdy. A my stále hovoríme, ako nedokážeme nakrúcať filmy. Nerozumiem tomu.
Kto to má ale naštartovať? Filmári? Politici? Podnikatelia?
Nie som v tomto profík. Mám len dobrú pamäť a viem, aké filmy sme mali... Ale je pravdou, že politici ani podnikatelia príliš kultúru nepodporujú.
Mnohé „celebrity" sa priam ponúkajú bulváru, aby sa na ne nezabudlo. Robili ste to niekedy aj vy?
Nie. Ale priznám sa, že mám jednu zásadu - každý novinár, či je v bulvári, v Sme, v .týždni či Slovenke, má podľa mňa „noty" od svojho majiteľa, podľa ktorých musí hrať. Ak mi zavolajú z bulváru a chcú napríklad nejaké fotky z mojej dovolenky, neodmietnem ich, ale tie fotky im pošlem, lebo viem, že je to ich práca. Necítim však potrebu sama im vyvolávať. Také niečo som nikdy neurobila.
Znamená to, že sa s bulvárom navzájom potrebujete?
Áno. Oni potrebujú fotografie a informácie, čo aktuálne robím, na strane druhej je to pre mňa svojim spôsobom reklama. Lebo ak sa diváci dozvedia, že budem mať v relácii hosťa Miroslava Donutila, tak ich to pritiahne. Je to v istom zmysle slova nevyhnutnosť. Ale podpásové záležitosti typu „povedzte niečo na svoju kolegyňu" nepraktizujem.
Ste veriaca?
Áno.
Čo vám to dáva?
Presvedčenie, že existujú isté vysvetlenia pre fungovanie tohto sveta. Že Ježiš, Krišna, Budha, Mohamed, a možno aj iní, určili isté pravidlá užívania toho všetkého krásneho, čo tu máme, aby sme žili v harmónii s prírodou, s okolím, že univerzum alebo Boh vytvárajú systém a zmysel našej existencie.
Vnútorne cítim, že tieto pravidlá sú odniekiaľ „zhora". Napĺňa ma tichým šťastím, že podľa nich žijem. Nepotrebujem to však konfrontovať so žiadnou inštitúciou.
Zapochybovali ste niekedy o existencii Boha?
Keď som mala v Anjeloch strážnych Václava Havla, spýtala som sa, či na tých strážnych anjelov verí. A on, že o tom nehovorí s veľkou odvahou, lebo pre neho je to tabuizované z dôvodu „kde boli, keď sa dial holocaust?" Aj vtedy človek zapochybuje. Je toľko bolesti popri tej kráse na svete, že vlastne neviem... Je za tým Boh alebo my - ľudia? Samozrejme, že mám v sebe dosť pokory, aby som pochybovala.
Napísali ste dve knihy. Nestalo sa už akousi módou, že každý známy človek vydá o sebe knihu, aj keď nie je dôvod? Ema Tekelyová, MC Erik a Barbara, speváci zo Superstar..., IMT Smile mali o sebe knihu, keď bol Tásler úplné mláďa. Nerobíte to všetci príliš skoro a zbytočne, keďže pridaná hodnota je často minimálna?
Áno, máte pravdu, že je to móda. Keď som dostala ponuku od vydavateľa so slušným honorárom, povedala som si, že prinajmenšom si skúsim, či mám popri písaní scenárov aj na napísanie knihy. A potešilo ma, keď sa knihy predávali. Ale nikdy som o sebe nehovorila ako o spisovateľke práve preto, že rada čítam kvalitných spisovateľov ako Ballek, Vilikovský... Prijala som ponuku, napísala som to, a tešilo ma to.
Ste s tými knihami spokojná?
Celkom áno. Nečítam si ich ale opakovane a nekochám sa pohľadom na to, ako sú napísané. (smiech)
Úspešný predaj vyplýval z kvality obsahu alebo skôr z toho, že je za tým meno Heribanová?
Myslím, že skôr z môjho mena, ktoré jej dalo promo. Nie je to dielo, ktoré by zostalo nejakou hodnotou, je to skôr časopisecké, nájdete tam citáty a príbehy... taká módna záležitosť. Predávalo sa to a tak si nechcem sypať popol na hlavu. Nehanbím sa za to. (smiech)
Váš manžel bol istý čas v politike (za ANO, pozn. autora). Ako ho v tomto smere hodnotíte? Bol to dobrý politik?
Mal odvahu do toho ísť, čo hodnotím pozitívne. Na strane druhej nehodnotím pozitívne jeho obozretnosť, keďže sa dal nahovoriť na aktivity, ktoré robila jeho strana. To obdobie patrilo k dosť nešťastným v našom živote a som rada, že tam už nie je, lebo politiku majú robiť ľudia, ktorí sa v tom orientujú lepšie. On je filmár, veľmi dobrý PR manažér, odborník na marketing a politika nebola jeho najlepšia voľba. Ale prežili sme.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Alena Heribanová mierne doplnila niektoré vyjadrenia bez zmeny zmyslu odpovede.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
Na SME.sk pripravujeme:
KATARÍNA BRÁZDOVIČOVÁ, Zväz sluchovo postihnutýchPETER GALOVIČ, pilot s kozmonautickým výcvikom
JÁN ČARNOGURSKÝ, bývalý predseda KDH
JOZEF ČERVEŇ, katolícky kňaz, pôsobiaci medzi Rómami na Luníku IX
MATEJ LANDL, herec
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
