Literárne a informačné centrum v Bratislave urobilo vydaním tejto knihy službu slovenskej literatúre, lebo Lukáč patril medzi osobnosti, ktoré tvorili jeden z oporných stĺpov nášho písomníctva dvadsiateho storočia, a navyše stihol ho osud, taký príznačný pre spisovateľov-nekomunistov, totiž zákaz publikovať a pracovať v oblasti kultúry krátko po februári 1948, čo sprevádzala aj jeho príslušná verejná škandalizácia. V jeho prípade však došlo po okupácii Československa v auguste 1968 a následnej normalizácii k neuveriteľnému zvratu, keď sa sám stal normalizátorom!

Zostavovatelia Vladimír Petrík a Július Vanovič do zborníka zaradili aj staršie štúdie slovenských literárnych kritikov, výber z Lukáčovej tvorby a časť archívnych materiálov dokumentujúcich práve tie najdramatickejšie obdobia v jeho živote.

Lukáč bol pôvodne evanjelickým kňazom, no naplno sa venoval poézii, edičnej, redaktorskej a prekladateľskej činnosti. Popri Jánovi Smrekovi patril k najreprezentatívnejším slovenským básnikom. Práve ich porovnávaniu je venovaný článok Vladimíra Petríka Dvaja z generácie. Celistvejší profil básnika vrátane trápnej normalizačnej etapy, keď napríklad Lukáč ako člen výboru Zväzu slovenských spisovateľov hlasoval za zastavenie časopisov Kultúrny život a Mladá tvorba, načrtol Vanovič, o kresťanskom aspekte Lukáčovej lyriky uvažuje R. Adamec, nad básnikovou knihou kázní rozmýšľa J. Kaduková, jeho vzťah k maďarskej kultúre skúma K. Tomiš.

Z článku Štefana Druga sa dozvieme všetky podrobnosti o diskusii okolo Lukáčovej antológie starších prekladov z modernej svetovej poézie Záhrada útechy (1949), ktorá sa v podozrivej jednote všetkých účastníkov rozpútala začiatkom roku 1950 v časopisoch Nové slovo a Pravda a následne aj v takzvanom Klube robotníkov a spisovateľov.

Po vyše polstoročí pôsobia výčitky diskutérov voči tejto knihe priam barbarsky a ilustrujú duchovnú úbohosť komunistickej ideológie. Drugovi sa podarilo nájsť v archíve i Lukáčovu odpoveď na likvidačné invektívy, v ktorej sa miestami naivne, miestami servilne, miestami presvedčivo bráni, lebo vycítil, že tu už nešlo o literatúru, ale o jeho existenciu, ako sa aj stalo, lebo naostatok skončil ako tlačiarenský korektor.

Čo teda ostalo z básnika, ktorý sa narodil pred vyše sto a zomrel pred vyše dvadsiatimi rokmi? Odpoveď na túto otázku recenzovaný zborník nedáva a ani nemohol dať. Osvetľuje a vysvetľuje iba niektoré stránky jeho dnes už klasickej tvorby, no najmä okolnosti jeho komplikovaného života.